Vírusy a baktérie – paradigma v myslení

Tento článok opisuje chybný vývoj medicíny od čias Louisa Pasteura. To, proti čomu ortodoxná medicína bojuje všetkými prostriedkami, „zlé“ vírusy a baktérie, sú v skutočnosti zárodky života, ktoré žijú v symbióze s živnou pôdou. Ortodoxná medicína sa tak do značnej miery zameriava proti životu, čo vlastne pojmom „antibiotiká“ aj priznáva.

Moderná priemyselná spoločnosť považuje chorobu za osud. Raz zasiahne jedného, inokedy druhého. Kedysi boli zo zla obviňovaní zlí duchovia a démoni, neskôr sa zrodila myšlienka „nebezpečných chorobných zárodkov“. Odvtedy platí, že vírusy a baktérie prinášajú nákazu a smrť. Medicína sa pridržiava tejto náuky a odmieta klásť ďalšie otázky typu: Čo je choroba? Má vonkajšiu alebo vnútornú príčinu? Hippokrates učil, že choroby sú v nás a vznikajú skrze nás. Túto skutočnosť však medicína stratila z očí. Chce študovať detaily choroby namiesto toho, aby chápala život ako celok. Prišiel čas zmeniť myslenie.

Bádateľ menom Pasteur

Sú ľudia, ktorí nasledujúcim generáciám zanechali svoje meno a povesť. Tak to bolo aj v prípade Louisa Pasteura, ktorý sa narodil v roku 1822 vo francúzskom departemente Jura. Bol to známy vedec. Pasteur odporúčal okrem iného zohrievanie mlieka, s cieľom zabiť zárodky. Na jeho počesť získal tento postup jeho meno: pasterizácia. Čoskoro bola používaná v každej domácnosti. Pasteur si tak získal meno u ľudí, v jeho šľapajach však kráčala aj medicína.

Ako chemik a mikrobiológ sa Pasteur zaoberal najmä baktériami, kvasnými procesmi, chorobami a ich zdolávaním. Prišiel k záveru, že choroby sú spôsobované svojimi pôvodcami. Nebezpečné zárodky striehnu najmä vo vzduchu a môžu organizmus kedykoľvek napadnúť, varoval Pasteur. O pôvode pôvodcov chorôb pritom nevedel uviesť žiadne údaje. „Sú veľmi staré“, domnieval sa.

Choroba je náhoda, učil Pasteur. Človek sa vraj musí proti týmto ranám osudu postaviť na odpor. Nebezpečných pôvodcov treba zdolať všetkými prostriedkami. Na prevenciu odporúčal „ochranné očkovanie“. Pasteur šiel tak ďaleko, že ľudské telo porovnával so sudom piva alebo vína. Nepriateľské zárodky vniknú dnu a spôsobia vo vnútri škodu; úlohou medicíny je zabrániť tomu. Toto Pasteurove učenie našlo súhlas. Bolo treba brániť ľudstvo pred útočiacimi mikróbmi. Choroba tak prestala byť vecou jednotlivca, stal sa z nej predmet politiky. Odvtedy tečú verejné peniaze do medicínskeho výskumu. O život prišli milióny pokusných zvierat. Obetované financie a pokusné zvieratá boli zdôvodňované Pasteurovou teóriou. Účel svätí prostriedky.

A tak sa začala neľútostná vojna proti mikróbom. Nech sa nepriateľ ukázal kdekoľvek, bolo treba ho vyhubiť. Heslom sa stal „boj s infekčnými chorobami“. Boli vyvinuté vakcíny a medikamenty, ktoré boli predávané po celom svete. Vedúcu úlohu vo výskume a v zdolávaní pôvodcov chorôb hrá Pasteurov ústav, založený v roku 1888 – sedem rokov po smrti Pasteura.

Pasteur bol nielen úspešný bádateľ, ale aj obchodník. Preslávila ho však jeho náuka o nebezpečných zárodkoch. Vďaka strachu z mikróbov zažil farmaceutický priemysel nevídaný rozmach. Pasteur bol vyhlásený za „dobrodinca ľudstva“.

Protihráč Béchamp

Pasteur mal súčasníka, ktorý vyvracal jeho náuku. Volal sa Antoine Béchamp. Ako lekár a vedec bol Béchamp jedným z najlepších bádateľov 19. storočia. Béchamp učil v zhode s Hippokratom, že choroby v nás vznikajú skrz nás. Zárodky nevnímal ako niečo oddelené, nepriateľské, prichádzajúce zvonka, ale ako predpoklad všetkého života. Veda v čase Pasteura verila, že život je viazaný na bunku. Keďže bunka sa množí delením, predpokladalo sa, že každá bunka vznikla z inej bunky. Na dve otázky však veda nevedela dať odpoveď: Kde sa vzala prvá bunka a akým spôsobom sa z jednej bunky dokázali vyvinúť rozličné rastlinné, živočíšne a ľudské formy života? Odpoveď na tieto otázky jednoducho nebola.

Béchampove výskumy ukázali cestu zo slepej uličky. Ako prvý zavrhol názor, že bunka je najmenšia živá jednotka. Samotná bunka sa skladá, ako učil, zo živých jednotiek. Samotné stavebné prvky bunky sa skladajú zo živých jednotiek. Tieto stavebné prvky bunky nazval mikrozymy. To znamená: mikroskopicky malé kvasné organizmy. Tie sú zárodkami života. Zárodky života tvoria bunku, nie sú však na ňu viazané.

Zárodky sú najmenšia živá jednotka. Pôsobia vo všetkých oblastiach života. Zabezpečujú kolobeh látok alebo, ako to vyjadril Béchamp: „mikrozymy organizujú hmotu“. Pritom sú stále v pohybe. Tvoria živnú pôdu, z ktorej vychádzajú rozličné formy života, ktoré sa neskôr do nej opäť vracajú. Bez zárodkov žiaden život!

Zárodky života patria k ľudskému organizmu od jeho vzniku až po zánik. Tvoria bunky, zabezpečujú procesy látkovej výmeny a v prípade smrti bunky opäť rozložia. Zárodky vybudujú organizmus, udržiavajú ho a spôsobia jeho rozklad. Keď sa človek „obrátil v prach“, pokračujú v oživovaní zeme. Vznikajú a zanikajú nové formy bytia. Zárodky života sú nesmrteľné.

Béchamp znovu a znovu poukazoval na to, že organizmy nie sú bez zárodkov, ako to tvrdí Pasteur. Zárodky nemajú stály charakter. Nie sú monoformné (majúce jedinú podobu), ale polyformné (majú viaceré podoby). Zárodky sa nesprávajú svojvoľne, ale podľa pravidiel. Ich množenie sa v žiadnom prípade neuskutočňuje „nekontrolovateľne“, ako to dodnes tvrdí medicína v nadväznosti na Pasteura.

Pasteurovu teóriu, podľa ktorej sú určité zárodky už vo svojej pôvodnej podstate nepriateľské a vždy pripravené napadnúť organizmus zo vzduchu, označil Béchamp za monštruóznu. Viedla k domnienke, že choroba je osud. Aj keď sa Béchamp snažil o osvetu zo všetkých síl, svet nemal o jeho poznanie záujem. U cirkvi, štátu a vedy narazil na odmietnutie.

Zdravý svet mikróbov

Kde hmýri život, tam pracujú zárodky. Ich počet je nekonečný. Ich funkcie sú odlišné. Zárodky sa môžu meniť, spájať, opäť rozdeliť a vrátiť do svojej prapôvodnej podoby. Vírusy, baktérie, huby sú rôzne vývojové formy zárodkov. Pritom existuje nespočetné množstvo medzistupňov. Pre smer ich vývoja je rozhodujúca živná pôda. Tak znie učenie Béchampa. Mlieko je živá živná pôda. Pozostáva zo zárodkov. Zárodky sa zmenia na baktérie. O hodinu neskôr sú ich tisíce, o niekoľko hodín desaťtisíce, potom státisíce. Tieto baktérie spôsobia svojim metabolizmom mliečne kvasenie.

Pasteur učil opak. V prirodzenom stave je mlieko bez zárodkov, tvrdil. Zárodky sa podľa neho nachádzajú vo vonkajšom svete a prostredníctvom vzduchu sa dostávajú do potravín. Keď mlieko kysne, mušt kvasí, marmeláda plesnivie, vtedy do nich podľa tvrdenia Pasteura a jeho prívržencov museli nejako preniknúť zárodky, baktérie alebo spóry.

Béchamp nedokázal tento názor prijať. Každá živná pôda, vysvetľoval, pozostáva zo zárodkov. Tie menia živnú pôdu na základe jednoduchej skutočnosti, že prijímajú potravu, trávia ju a vylučujú. Ustavičným zoskupovaním a preskupovaním zárodkov vznikajú nové mikroskopicky malé formácie. Aj ony majú látkovú výmenu a schopnosť, rozmnožovať sa a zmeniť.

Béchampove postrehy otvárajú nové možnosti, ako vysvetliť vznik vyšších foriem života. Prvé stupne vývoja sa odohrávajú na tej najmenšej úrovni. Ľudskému zraku ostávajú skryté. Zo spojenia mikróbov vznikajú väčšie živočíchy. Tie už sú – často odrazu – viditeľné. Gazdinka náhle s hrôzou zistí, že v obilí, orechoch alebo sušených plodoch sa hmýria červíky. Takíto nezvaní hostia sa vyskytujú v prírodných potravinách. Tie sú v podozrení, že ukrývajú vajíčka červov. V skutočnosti sú červy produkty premeny živého živného prostredia a predstupeň k hmyzu ako sú krídlatý hmyz alebo chrobáky.

V pomletom obilí sa vyskytuje múčny červ. Je to larválne štádium múčiara. Kožné červy vznikajú z kože. Červotoč je produktom premeny dreva. V kuchyni sa okolo pokazeného ovocia vznášajú drobné mušky. Neprileteli zvonka, ale pochádzajú zo zhnitých miest plodov. Ani moľa nepriletí do šatníka zvonka. Vzniká zo živých prírodných látok, nie však zo syntetických vlákien.

Filozof Arthur Schopenhauer považoval vznik živých tvorov zo živnej pôdy za nanajvýš pravdepodobné. Spomína črevné červy, ktoré sa v prípade určitých prejavov rozpadu bezprostredne vyskytnú v organizme. Hneď ako sú predpoklady v niektorej časti tela splnené, vzniknú vši samy od seba a bez vajíčka. Alebo je vám milšie, pýta sa Schopenhauer, aby sa aj vajíčka týchto cudzopasníkov s nádejou vznášali vo vzduchu?

Pasteur nakoniec uznal svoj omyl. Odvolal svoje učenie. Na smrteľnej posteli vyslovil povestnú vetu: „Mikrób nič nie je, živná pôda je všetko“. Poznal, že zárodky nemožno oddeliť od živnej pôdy. Ustavičnú premenu živnej pôdy teraz vnímal ako výraz tvorivej životnej sily. Jeho prívrženci sa tvárili, že nič nepočujú.

Čo je choroba?

Pred zmenou postoja si Pasteur myslel, že život pozostáva z mechanických procesov. Tieto procesy sú údajne rušené vnikajúcimi zárodkami. Takto definoval chorobu. Oficiálna medicína prevzala názor Pasteura. Ťažisko výskumu presunula na skúmanie „nepriateľa“ a boj proti nemu. Živná pôda a zárodky neboli sledované ako celok, ale samostatne. Takto to ostalo až dodnes.

Béchampovi následníci vidia zárodky a živnú pôdu ako jednotný proces života. Zárodky sú nesmrteľné, rovnako ako živly oheň, voda, vzduch a zem, ktorých spojenie predstavujú. Zárodky sa správajú podľa istých vzorov. Dokážu preto vytvoriť rastlinné, živočíšne alebo ľudské bunky. Každá živá bytosť je uskutočnením nejakého vzoru a výsledok určitej živnej pôdy.

Aby rôzne živé bytosti nebolo potrebné ustavične vytvárať odznova, dostali schopnosť rozmnožovania. Príroda nemrhá svojimi silami. Princíp ostáva rovnaký: Stvorenie živej bytosti, jej zdravie a jeho rozmnožovanie závisia od živnej pôdy. Vyhynuté druhy nie sú stratené navždy. Vytvorením vhodného prostredia sa vrátia. Základnou živnou pôdou je úrodná zem. Zárodky tvoria život v pôde. Baktérie a dážďovky sa na látkovej výmene podieľajú rovnakou mierou. Z lona zeme klíčia rastliny bez toho, aby tam boli vysiate. Čím zdravšia pôda, tým rozmanitejší porast. Burina obsahuje nie tie látky, ktoré sú v pôde v prebytku, ale práve tie, ktoré pôde chýbajú. Príroda sa ustavične usiluje vyrovnávať.

Každá živá bytosť musí jesť, tráviť, vylučovať – aj človek. Mikróby zabezpečujú trávenie. Nielen pohlcujú látky, ale spájajú sa so zárodkami života. Najvyšším výrazom klíčiacej životnej sily je plod. Výživa založená na plodoch spája človeka s tvorivým prúdom života.

Výlučky sa vrátia späť do pôdy. Aj človek dostal plodnosť zeme. Kolobeh sa tak uzatvára. Všetok život je výmena. Celok slúži jednotlivcovi a naopak. Nezdravý spôsob život toto pravidlo porušuje. Požívatiny a návykové látky, drogy, alkohol, nikotín a environmentálne jedy znižujú životnú silu rovnako ako nesprávna, jednostranná výživa (kuchynská soľ, cukor, škrob).

V oslabenom organizme sa spomalí vylučovanie. Jedovaté látky sa hromadia. Tok života viazne. Z živnej pôdy vzniknú najmä mikróby. Vyvolajú zvýšené vylučovanie ako potenie, vracanie, hnačku, tvorbu hlienov a hnisu ako aj ochorenia kože atď. Tieto procesy slúžia na očistenie tkanív a telesných štiav. Je to choroba a zároveň samoliečenie.

Choroba sa prejavuje ako únava, zápcha, horúčka, zápal, bolesť. Medicína siaha po tabletách a injekciách, bojuje proti symptómom. Poruchy prichádzajú častejšie a intenzívnejšie. Pacient nakoniec skončí na operačnom stole, nechá sa omámiť, ožarovať, umelo vyživovať a prijme cudziu krv. „Vnútorný lekár“ je umlčaný. Príčiny choroby ostanú nezistené. Napríklad priemyselne vyrábaná potrava. Moderná potrava vzniká v umelom prostredí. Ovocie, šaláty, zelenina sú pestované pomocou chémie a spracovávané priemyselne. Pasterizuje sa, sterilizuje, rafinuje, varí, chladí, ošetruje plynom, strieka, ožaruje a pridávajú sa chemické arómy a vitamíny, ktoré v anorganickej forme telo v skutočnosti nemôže prijať. Ukladajú sa v mäkkých tkanivách ako nestráviteľné zvyšky alebo sa vylúčia cez tráviacu sústavu. Potrebu vitamínov a minerálnych látok ako aj stopových prvkov možno v dostatočnom množstve pokryť príjmom ovocia, zeleniny, mäsa atď.

Jedlo na stole kedysi pochádzalo zo záhrady. Dnes prichádza klonované, sterilné a zabalené v pestrom obale zo supermarketu. Vrcholom pokroku sú výrobky z bezpôdnych substrátových kultúr a laboratórií genetického inžinierstva.

Priemyselne spracovaná potrava je „mŕtva“. Potravinové zárodky sú paralyzované, ich organizácia je zničená. V danom čase sa zárodky zotavia, ich funkcia sa však živnou pôdou zmenila. Bezodkladne začnú rozkladať štruktúry neschopné života. Rozmrazené výrobky sa skazia. Mlieko zhnije.

Neprirodzená potrava mení rovnováhu v ľudskom organizme. Vznikajú vírusy, baktérie, huby. Ich úlohou je živnú pôdu vyliečiť alebo rozložiť. O týchto súvislostiach medicína nechce nič vedieť. Uprednostňuje boj proti zlým mikróbom a očkovanie ľudstva proti nákazám.

Mikróby môžu prejsť z jedného živého tvora na druhý. Rozvinú sa vo vhodnej živnej pôde. Zdravá živná pôda nemá použitie pre čistiace vírusy. Tieto nájdu pole svojej pôsobnosti v prostredí s nestráviteľnými zvyškami potravy. Kde žije mnoho ľudí nezdravým spôsobom, tam sa vyskytujú choroby ako epidémie. Rovnaké životné zvyky, rovnaká živná pôda.

Celostný pohľad

Zárodky, ktoré nás môžu urobiť chorými, sú všadeprítomné vo vzduchu, v potravinách, vo vode a dokonca v našich telách, na slizniciach. Napriek tomu nie sme ustavične chorí. Ak v škole, na pracovisku, v stáde dobytka vypukne nákazlivá choroba, neochorejú všetky osoby alebo zvieratá, aj keď sa nakazia. V tých organizmoch, ktoré ostali zdravé, mikróby jednoducho nenašli vhodnú živnú pôda, aby sa mohli množiť. Kto ochorie, ten bol už pred prepuknutím infekcie nejakým spôsobom oslabený. Možno bol slabý imunitný systém; porucha metabolizmu, nezdravý spôsob života alebo správania, rozličné jedy alebo psychický a fyzický stres oslabili odolnosť jednotlivca.

Moderná technológia zasahuje do všetkých oblastí života. Chémia, klonované a geneticky pozmenené osivo. Emisie, žiarenia zmenia svet mikróbov. Kyslý dážď zničí pôdny život. Stromy uhynú hladom v chorej materskej pôde. Kmeň a konáre pokryjú huby a lišaje. Drevo rozloží lykožrút. Na rozklade sa podieľajú červy, vtáci a zver. Oheň sa postará o ostatné. Pole ovládnu plesne. Rozšíria sa salmonely a aflatoxíny. Trávnik prerastú machy.

Zo slimákov sa stane pliaga záhrady. Vzniknú „parazity“ a darí sa im v umelo zmenenom prostredí. Ich úlohou je rozkladať štruktúry neschopné života. Čo sa javí ako „škodca“, má zmysel a funkciu. Aj v ľudskom organizme sa môžu zárodky zmeniť na smrtiacich parazitov. Rozkladajú organizmus zvnútra. Postupne ho rozkladajú, rovnako ako ho predtým vytvárali, a to prostredníctvom húb, baktérií, vírusov. Prípadov napadnutia ľudského organizmu hubami pribúda. V Nemecku údajne zomiera už 7 000 ľudí ročne na hubové ochorenia. Ľudstvo je v stave padnúť za obeť vlastnému vytvorenému umelému svetu. Liečba môže vzísť iba z nového postoja k životu. Staré vzorce myslenia musia zaniknúť.

Jedno je isté: zákony života možno síce obísť, no samotný život je zákon, oddelenie neexistuje. Z tohto pohľadu by súčasná veda mala využiť toto poznanie. K zákonom prírody neexistuje žiadna alternatíva, aj keď ich možno zaťažiť až do istej miery. Následky toho, čo spôsobujeme len samotným bojom vedeným „modernou totálnou chémiou“, budúce generácie s istotou nebudú môcť len tak ľahko napraviť.

Signály o tom, že v budúcnosti by sa zo strany vedy a výskumu malo niečo zmeniť, by mali využiť všetci zúčastnení.

Príroda funguje už miliardy rokov neprekonanou precíznosťou. Človek je súčasťou tohto kozmologického a ekologického systému. Ak chce človek žiť v harmónii so svojou technikou a s prírodou, zákonite to predpokladá, že sa musí naučiť lepšie chápať a správne aplikovať evolučné zákonitosti prírody. Všade tam, kde to doposiaľ neurobil, prinieslo to mnohé, zdanlivo neriešiteľné environmentálne a zdravotné problémy našej doby.

Zdroj

Preklad z nemčiny ďurino, november 2013

7 komentárov k “Vírusy a baktérie – paradigma v myslení”

  1. Zrovna nedávno som rozmýšľal nad tým,kde sa berú mušky,keď necháme voľne položené na stole v miske napr.hrozno.Tak teraz to už viem.Inak v tejto súvislosti by som chcel upozorniť na zaujímavú knihu od Beatrix ullrich:,,Jak se delá pandémie.“

  2. Mohlo by to byt jednoduché, položiť jablko na stôl a snímať ho non-stop kamerou. Až by sa objavili mušky, pozrieť si záznam.
    Problém „odkiaľ sú mušky“ mi vŕta hlavou dlho. Kedysi som kdesi čítal, že život vzniká spontánne. Mušky „odnikiaľ“ by bol dôkaz. No zistil som, že v čase absencie ovocia na stole, alebo „nevhodného“ prostredia v koši je možné mušky vidieť v kvetináči. Na pôde. Či sa tam kotia, alebo prežívajú čakajúc na lepšie časy,… Niekedy stačí otvoriť fľašu vína a za pár minút priletia. Či vzniknú?

  3. Nevím jak popsat jak mi to zní, ale v každém případě se přimlouvám k více článkům o panu Béchmanovi a jeho následovníkům. Nejlépe aby šlo o někoho alespoň trochu známého o kom si nebudem myslet že je vyšinutý.

    Za tento článek díky.

    P.S.
    Kdo to demonstrativně pře Pasteurem vypil tu lahvičku myslím že s cholerou?

    1. Chtěl jsem pochopitelně říci články o panu Béchampovi.

      Různě na Internetu se podobné, velmi strohé, texty vyjadřují stylem…

      Béchamp dokázal, že většina nemocí je důsledkem nemocných tělesných tkání a že bakterie i viry bývají spíše až následnými efekty, nežli příčinami nemoci.
      Dokázal, že mikroby jsou vedlejšími produkty a složkami polymorfních mikroorganismů, které vznikají na základě nevyváženého a špatně fungujícího buněčného metabolismu a v důsledku mrtvých tkání, které jsou skutečnou příčinou nemocí.

      Tohle je mi jasné minimálně posledních x let (opravdu nevím jak dlouho, ale deset let to ještě nebude). I o tomto bych si rád něco početl.

      Ale někde jsem zahlédl tvrzení že celkově, pro svoji teorii (chápu to jako to s těmi červíki v mouce, rostlinách bez semen) předložil důkazy. Tohle by mne zajímalo obzvláště, pokud jsem já nebo někdo kdo dělal překlad něco špatně nepochopili.

      1. Pochopitelně by mne zajímalo co to vlastně vyzkoumal. Jaké jsou ty vzory živné půdy, a jakými principy se zárodky řídí.

        Nemělo to být to učení o spřádání kořínků života, které měl znát Lucifer a kterým by mohl (protože podle boží vůle na konci věků má) nakonec opět vytvořit draka/y?

        1. Ještě jedna poznámka. Asi také divná.

          Vůbec bych se nedivil, kdyby svět a tvoření tak jak ho Bechamp popisuje od mikro-úrovně mělo nějakou spojitost s tím proč se ve světě děje tolik věcí které se zdají ubližovat úplně všem a přesto je všichni stále páchají.
          Možná se také jen něco rodí, my jsme toho součástí, tvoříme prostředí, akorát je to mimo naše obzory. V každém případě to je také součást stvoření.

          Nepovedlo se mi to napsat, tak jak bych si představoval, ale snad to nevyzní úplně nesmyslně. Nechci jen poukázat na to že vše sovisí se vším, nebo poukázat jen na satana a boží dílo stvoření. Já ani vlastně už nevím co jsem tím chtěl říct, ale asi už na to nepřestanu do konce života myslet.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *