Svetelné lúče vychádzajúce z DNK?

Živé organizmy používajú na vzájomnú komunikáciu svetlo vo forme fotónov. Biofyzik Dr. Fritz-Albert Popp objavil, že deoxyribonukleová kyselina (DNK) tvorí najdôležitejší zdroj takýchto emisií svetla a vyžaruje biofotóny v širokom pásme frekvencií.

Sme skutočne svetelné bytosti?

Dostávam množstvo tipov na publikovanie článkov, a skutočne si to veľmi cením. Niektoré sú však pridobré na to, aby boli pravdivé. Napríklad jeden z takýchto článkov sa zaoberal obrovskou kostrou – dĺžky približne 20 metrov – ktorú objavila istá skupina ruských archeológov. Článok obsahoval fotografie a odkazy a pôsobil sľubne. Pri podrobnejšej kontrole však vysvitlo, že odkazy sú navzájom zacyklené. Každý odkaz používal ako zdroj druhý odkaz. Nakoniec sa objavili podrobnosti o fotografiách a zistili sme, že fotografie upravené Photoshopom z nás všetkých urobili bláznov.

Podobné pocity som mal, keď som dostal článok ruského (už zasa!) vedca Dr. Pjotra Garjajeva, ktorému sa podarilo zachytiť komunikáciu molekuly DNK vo forme ultrafialových fotónov (čiže vo forme svetla). To však nie je všetko. Tvrdí, že túto komunikáciu zachytil pomocou laserového lúča z jedného organizmu (žabieho embrya) a potom ju vyžiaril do DNK druhého organizmu (do embrya salamandry), načo sa embryo salamandry vyvinulo na žabu! To však stále nie je všetko.

Dr. Garjajev uvádza, že tento spôsob komunikácie sa vraj neodohráva iba v bunkách alebo medzi jednotlivými bunkami, organizmy vraj toto „svetlo“ používajú, aby sa „rozprávali“ s inými organizmami. Podľa jeho názoru by to mohlo poskytnúť vysvetlenie telepatie a mimozmyslového vnímania. Zdá sa, že ľudské bytosti majú svoj vlastný bezdrôtový internet na báze DNK. Neuveriteľné!

Pokúsil som sa nájsť nejaký vedecký časopis, ktorý informoval o tomto experimente. Našiel som však iba blogy a iné webstránky, ktoré uvádzali ten istý text od slova do slova, bez uvedenia zdroja. Potom som však narazil na prácu Dr. Fritz-Alberta Poppa. Potom sa mi už to, čo som si prečítal skôr, javilo ako naskrz správne.

Fritz-Albert Popp veril, že objavil spôsob na vyliečenie rakoviny. Možno ho aj skutočne objavil. To sa udialo v roku 1970, kedy Popp, teoretický biofyzik, prednášal rádiológiu na nemeckej univerzite Marburg – a zaoberal sa dôsledkami elektromagnetického (EM) žiarenia na biologické systémy. Bolo ešte priskoro na to, aby si Popp robil starosti pre mobilné telefóny a mikrovlnné vysielače, ktoré sú v súčasnosti často dávané do súvisu s rakovinou a leukémiou. Jeho svet bol omnoho menší.

Skúmal dve takmer identické molekuly: benzo(a)pyrén, polycyklický uhľovodík, ktorý je považovaný za najsilnejší karcinogén pre ľudstvo, a jeho dvojča (ktoré sa od neho odlišuje iba drobnou odchýlkou molekulárneho zloženia) benzo(e)pyrén. Obe molekuly ožiaril ultrafialovým (UV) svetlom, aby zistil, prečo sa tieto dve takmer identické molekuly tak výrazne odlišujú.

Prečo ultrafialové svetlo?

Popp sa preto rozhodol pracovať s UV svetlom, lebo experimenty ruského biológa Alexandra Gurviča, ktorý v roku 1923 experimentoval s cibuľou, ukázali, že korene jednej rastliny dokázali stimulovať rast druhej, ak boli umiestnené vedľa seba v nádobách z krištáľu. V prípade nádob s kremíkového skla k stimulácii nedochádzalo. Jediný rozdiel spočíval v tom, že kremík vyfiltroval zo svetla UV vlnové dĺžky, krištáľ ich nevyfiltroval. Gurvič preto sformuloval tézu, že korene cibule dokážu vzájomne komunikovať pomocou ultrafialového svetla.

Popp objavil, že benzo(a)pyrén, čiže karcinogénna molekula, pohlcuje UV svetlo, aby ho následne vyžiarila späť ale s úplne inou frekvenciou. Pôsobí ako „ničiteľ svetla“. Naproti tomu pre človeka neškodný benzo(e)pyrén UV svetlo prepúšťa bez zmeny. Poppa tento rozdiel nesmierne zaujal, a tak experimentoval ďalej a skúmal správanie UV svetla v súvislosti s inými zlúčeninami. Otestoval 37 rôznych chemikálií, z ktorých niektoré boli považované za rakovinotvorné. Po istom čase dokázal predpovedať, či niektorá substancia môže spôsobovať rakovinu alebo nie. Karcinogénne substancie v každom jednom prípade UV svetlo zachytili, absorbovali ho, a zmenili alebo zničili jeho frekvenciu.

Príslušné zlúčeniny vykázali aj ďalšiu zvláštnosť: Všetky karcinogény reagovali iba na svetlo špecifickej frekvencie – 380 nanometrov (nm) v ultrafialovom rozsahu. Popp si položil otázku, prečo rakovinotvorné substancie menili frekvenciu svetla. Pátral vo vedeckej literatúre a hľadal najmä články o biologickej reakcii ľudského tela. Takto naďabil na fenomén, ktorý je označovaný ako „fotooprava“.

Do elektromagnetického spektra patria všetky druhy vibrácií energie, napríklad elektrická energia, teplo, zvuk, svetlo, rádiové a rádioaktívne vlny. Ultrafialové svetlo so svojou veľmi krátkou vlnovou dĺžkou zaberá iba veľmi malú časť spektra elektromagnetickej energie.

Čo rozumieme pod fotoopravou?

Počas biologických laboratórnych experimentov boli bunky tak silno bombardované UV svetlom, že boli zničené vrátane svojej DNK na 99 percent. Škody však bolo možné v priebehu jedného dňa takmer úplne opraviť tak, že bunky boli ožarované tou istou vlnovou dĺžkou, avšak s podstatne nižšou intenzitou. Vedci tento fenomén fotoopravy dodnes nedokážu vysvetliť, nemožno ho však poprieť.

Popp vedel, že pacienti, ktorí trpeli chorobou Xeroderma pigmentosum (citlivosť na UV žiarenie), nakoniec zomreli na rakovinu kože, pretože ich systém fotoopravy nedokázal napraviť škody napáchané slnkom. Všimol si aj to, že fotooprava fungovala najefektívnejšie pri vlnovej dĺžke 380 nm – čiže pri tej frekvencii, pri ktorej reagujú rakovinotvorné zlúčeniny a ničia práve túto frekvenciu.

Teraz spravil Popp nasledujúcu logickú úvahu. Ak karcinogény reagovali iba na túto frekvenciu, táto istým spôsobom musí súvisieť s fotoopravou. Ak to bola pravda, bolo možné vychádzať z toho, že fotoopravu zabezpečuje istý druh svetla v tele. Príslušná zlúčenina teda vyvolávala rakovinu preto, lebo toto svetlo trvale blokovala a ničila a z toho dôvodu sa fotooprava nemohla uskutočniť. To znelo logicky, bolo to však skutočne tak?

Svetlo vo vnútri tela

Popp bol úplne fascinovaný. Napísal na túto tému článok, a istý uznávaný lekársky časopis sa vyjadril, že ho bude publikovať.

Krátko nato sa na Poppa obrátil študent menom Bernhard Ruth a poprosil ho, či by mu nerobil lektora v prípravách na jeho doktorskú prácu. Popp vyjadril svoju ochotu, ale iba vtedy, ak sa študentovi podarí dokázať, že ľudské telo vyžaruje svetlo.

Ich vzájomné stretnutie sa ukázalo byť pre Poppa veľmi užitočné, pretože Ruth bol vynikajúcim experimentálnym fyzikom. Ruthovi pripadal ten nápad smiešny a ihneď začal rozmýšľať nad pokusným zariadením, s ktorým by Poppovi dokázal, že nemá pravdu.

V priebehu dvoch rokov skonštruoval Ruth zariadenie, ktoré sa podobalo veľkému detektoru röntgenových lúčov a ktoré pomocou násobiča fotónov dokázalo „počítať“ svetlo, každý jeden fotón. Ešte aj v súčasnosti sa jeho zariadenie považuje za jedno z najlepších v tejto oblasti. Musí vedieť reagovať s vysokou citlivosťou, pretože malo merať veľmi slabé vyžarovanie predpokladané  Poppom.

Istý starý dokumentárny film, ktorý natočil Dr. Popp v laboratóriu Medzinárodného inštitútu pre biofyziku, ukazuje, ako otvára komoru, ktorá je veľká približne ako skrinka na chlieb. Do tmavej komory vkladá čerstvo odrezanú časť rastliny a zápalku v plastovom vrecku a zatvára dvere neprepúšťajúce svetlo. Následne zapína fotonásobič, a na počítači sa objaví obraz. Zápalka je čierna, no okolo listov časti rastliny možno pozorovať výraznú zelenú svetielkujúcu siluetu.

Dr. Popp:

„Odteraz vieme, že človek je v podstate svetelná bytosť!“

V roku 1976 sa skupina Dr. Poppa pripravila na prvý experiment s priesadami uhoriek. Fotonásobič ukázal, že priesady vyžarujú fotóny, respektíve svetelné vlny pozoruhodne vysokej intenzity. Aby sa vylúčila možnosť, že svetelný efekt je vyvolaný fotosyntézou, skupina sa rozhodla pri ďalšom experimente – tentoraz so zemiakmi – priesady pestovať potme. U týchto priesad ukázal fotonásobič ešte vyššie vyžarovanie svetla. Pozoruhodná bola skutočnosť, že fotóny v skúmaných živých systémoch boli oveľa koherentnejšie ako akékoľvek iné dovtedy pozorované svetlo.

Popp teraz začal rozmýšľať o prítomnosti svetla v prírode. Rastliny disponovali svetlom a používali ho na fotosyntézu. Keď jeme rastlinnú potravu, takto uvažoval, s potravou prijímame fotóny a ukladáme ich v tele.

Ak napríklad zjeme brokolicu a strávime ju, táto sa procesom látkovej výmeny premení na oxid uhličitý (CO2) a vodu. Okrem toho ostane zo slnka prijaté a fotosyntézou vytvorené a uložené svetlo. Extrahujeme CO2 a oddelíme vodu, no svetlo – elektromagnetická vlna – ostane uložená. Keď telo toto svetlo prijme, energia jeho fotónov sa rozptýli a vytvorí celé elektromagnetické spektrum od najnižších až po najvyššie frekvencie.

Táto energia slúži ako zdroj pre všetky molekuly v tele. Skôr než môže niektorá chemická reakcia prebehnúť, najmenej jeden elektrón musí byť aktivovaný fotónom s dostatočnou energiou a s určitou vlnovou dĺžkou.

Viacerými cenami vyznamenaný biochemik Dr. Albert L. Lehninger vo svojej učebnici „Princípy biochémie“ uvádza, že niektoré reakcie v živých bunkách prebiehajú podstatne rýchlejšie, ako by sa pri teplote 37 °C očakávalo. To možno očividne vysvetliť tým že telo chemické reakcie cielene riadi elektromagnetickými kmitmi (biofotónmi).

Fotóny (svetlo) riadia všetky procesy v bunkách

Fotóny uvádzajú telesné procesy do chodu podobným spôsobom, ako dirigent každý nástroj orchestra pripája do spoločného výsledného zvuku. Fotóny rôznych vlnových dĺžok plnia rôzne úlohy. Popp zistil, že molekuly v bunkách reagujú na určité frekvencie. Vibračné spektrum ponúknuté fotónmi následne spustí množstvo rôznych frekvencií v iných molekulách tela.

K tejto teórii sa pripojila aj Dr. Veljko Veljković, riaditeľka multidisciplinárneho výskumného a technického strediska Inštitútu Vinĉa pre atómovú vedu v srbskom Belehrade. Odvážila sa postulovať otázku, ktorá už oddávna privádza bunkových biológov do rozpakov: Ako je to možné, že desaťtisíce rôznych molekúl v organizme rozpoznajú svoj prislúchajúci cieľ?

Procesy v živých organizmoch závisia od selektívnych interakcií niektorých molekúl. Platí to tak pre všeobecnú látkovú výmenu ako aj pre tie najjemnejšie odtiene emócií. Je to ako hľadať potme priateľa v obrovskej, preplnenej sále.

Podľa prevládajúceho názoru bunku možno prirovnať k vaku molekúl rozpustených vo vode. Náhodným vzájomným narážaním (čiže nepredvídateľnými kolíziami) sa molekuly spájajú s dopĺňajúcimi sa tvarmi, aby sa mohli uskutočniť príslušné biochemické reakcie. Tento model „kľúča a kľúčovej dierky“ boli medzičasom spresnený a prepustil miesto „teórii prispôsobenia“, podľa ktorej jedna molekula po dotyku s druhou molekulou dokáže mierne zmeniť svoj tvar, aby k nej lepšie priliehala. Predstava však ostáva tá istá.

Pomocou tohto modelu sa pokúšajú vedci vysvetliť, ako enzýmy rozpoznajú k nim pasujúce substráty a ako protilátky imunitného systému dokážu odchytiť a zneškodniť určitých cudzích votrelcov. To isté platí pre otázku, ako sa proteíny dokážu „prichytiť“ na rôzne partnerské proteíny alebo včleniť do určitých nukleových kyselín, s cieľom regulovať expresiu génov, alebo ako je možné, že sa spájajú do ribozómov, aby sa premenili na proteíny alebo iné multimolekulárne zlúčeniny, ktoré mnohými spôsobmi menia genetické posolstvá. Keď si pomyslíme, že iba v jednej bunke prebehnú za sekundu tisíce – ak nie desaťtisíce – reakcií, „mechanické“ vysvetlenie sa javí byť predsa len trocha pritiahnuté za vlasy.

Ako vysvetlenie bol navrhnutý model, v ktorom každá molekula vyžaruje jedinečné elektromagnetické pole, ktoré dokáže pole doplňujúcej molekuly „rozcítiť“, ako keby sa v celulárnom médiu odohrával „tanec“, v rytme ktorého sa molekuly pohybujú. Hudbu k tomu poskytujú biofotóny.

Dr. Mae-Wan Ho z Inštitútu pre vedu a spoločnosť v malajskom Penangu to vysvetľuje takto:

„[Veljko] Veljković a [Irena] Cosić sa prikláňajú k názoru, že molekulárne interakcie majú elektrický charakter a dochádza k nim na také vzdialenosti, ktoré sú v porovnaní s veľkosťou molekuly ohromné. Cosić neskôr zaviedol koncepciu dynamických elektromagnetických interakcií polí, podľa ktorej molekuly rozpoznávajú svoje prislúchajúce ciele pomocou elektromagnetickej rezonancie. Inými slovami, molekuly vysielajú elektromagnetické vlny určitých frekvencií, pomocou ktorých môžu nielen preto ‚vidieť‘ a ‚počuť‘, pretože tieto elektromagnetické vlny dokážu prevziať tvar tak od fotónov, ako aj od fonónov. Dokážu sa navzájom ovplyvňovať, aj keď sú od seba vzdialené, a pôsobia na seba neprekonateľnou príťažlivosťou, keď majú (doplnkovo) nerovnakú fázu […] V každej bunke sa každú sekundu uskutoční približne 100 000 chemických reakcií. Tieto sa môžu uskutočniť iba vtedy, ak sú reagujúce molekuly vybudené príslušnými fotónmi […] Hneď ako niektorý fotón vyvolal reakciu, vráti sa späť do poľa, aby bol k dispozícii pre ďalšie reakcie […] Plávame v oceáne plnom svetla “1

Tieto „emisie biofotónov“, ako ich Popp nazýva, predstavujú ideálny komunikačný systém, ktorý umožňuje prenos informácií pre množstvo buniek v organizme. Rozhodujúca otázka však znie: Odkiaľ pochádza svetlo?

Istý mimoriadne nadaný študent prehovoril Poppa na ďalší experiment. Je známe, že etidiumbromid sa viaže medzi bázové páry dvojšpirály, následkom čoho sa DNK rozvinie. Študent navrhol, po pridaní chemikálie merať vyžarovanie svetla vzorky. Popp zistil, že DNK sa s rastúcou koncentráciou etidia stále viac zvinula, pričom intenzita svetla stále rástla. Čím menej etidia použil, tým bolo vyžarovanie svetla menšie.

Zistil aj to, že DNK dokázala vyžiariť široké spektrum frekvencií, z ktorých niektoré javili spojenie s istými funkciami. Ak bola DNK zásobníkom svetla, musela logicky vyžarovať tým viac svetla, čím viac bola zvinutá.

Tieto a iné štúdie Poppovi dokázali, že DNK je najdôležitejším zdrojom svetla a emisie biofotónov. DNK bola zároveň hlavnou ladičkou tela. Stačilo aby rozzvučala istú frekvenciu a už ju nasledovali určité molekuly. Popp si uvedomil, že možno narazil na chýbajúci článok modernej teórie DNK, ktorý by dokázal vysvetliť možno najväčší zázrak celej humánnej biológie, a to spôsob, ako sa jediná bunka dokáže vyvinúť na plne vyvinutú ľudskú bytosť.

Ako sa bunky navzájom „rozprávajú“

Keď sa porežeme alebo poškriabeme, poranené bunky pokožky okolitým zdravým bunkám nejako signalizujú, aby vytvárali kópie seba samého, na zaplnenie otvoru a opravy pokožky. Keď je pokožka opäť normálna, bunky dostanú signál, aby sa prestali reprodukovať. Vedci si kladú otázku, ako tento proces presne prebieha.

Popp veril, že na túto otázku dokáže dať odpoveď na základe emisií biofotónov. Tento fenomén koordinácie a komunikácie mohol podľa jeho názoru prebiehať iba v holistickom systéme, v ktorom velí centrálny dirigent. Popp svojimi experimentmi ukázal, že slabé emisie svetla postačovali na zabezpečenie opravy tela. Emisie smeli mať iba nízku intenzitu, pretože komunikácia sa odohráva vo veľmi malej intracelulárnej zóne úrovni kvantov. Väčšia intenzita by bola vhodná iba pre svet veľkého. Spôsobila by priveľa „hluku“ na to, aby mohla účinne pôsobiť.

Zdá sa, že počet emitovaných fotónov súvisí s postavením organizmu na evolučnom rebríčku: Čím komplexnejší organizmus, tým nižšia emisia fotónov. Jednoduché živočíchy a rastliny vyžarujú spravidla 100 fotónov na cm2 za sekundu s vlnovými dĺžkami 200-800 nm vo veľmi vysokofrekvenčnom viditeľnom spektre elektromagnetických vĺn, zatiaľ čo ľudia vyžarujú pri rovnakej frekvencii iba približne 10 fotónov na cm2 za sekundu.

V rámci série pokusov Popp jednu zo svojich asistentiek – 27-ročnú zdravú mladú ženu – počas deviatich mesiacov nechával denne sedieť v istej miestnosti, zatiaľ čo meral vyžarovanie fotónov z malej zóny na jej ruke a čele. Po analýze údajov na svoje veľké prekvapenie zistil, že svetelné emisie kopírovali isté vzory – biologické rytmy v trvaní 7, 14, 32, 80 a 270 dní. Podobné vzory zistil aj v súvislosti s dňom a nocou alebo týždňom a mesiacom, ako keby telo kopírovalo biorytmy sveta rovnako ako svoje vlastné.

Rakovina je nedostatkom koherentného svetla

Až dovtedy skúmal Popp iba zdravých jedincov, u ktorých nachádzal na kvantovej úrovni vynikajúcu koherenciu. Aký druh svetla však vládol v chorých ľuďoch?

Popp svojim zariadením testoval celý rad pacientov postihnutých rakovinou. Každý z nich stratil nielen svoj prirodzený periodický rytmus, ale aj koherenciu. Interné komunikačné cesty boli narušené. Ľudia stratili spojenie so svetom. Ich svetlo zhaslo.

V prípade rozptýlenej sklerózy to bolo naopak. V prípade SM vládne stav až nadmerného poriadku. Pacienti s touto chorobou pohlcujú priveľa svetla a brzdia tak bunky vo svojej činnosti. Privysoka miera kooperatívnej harmónie znemožňuje flexibilnosť a individuálnosť –ako keby priveľa vojakov pochodovalo rovnakým krokom po moste, až sa most rozkmitá a zrúti. V prípade dokonalej koherencie vládne rovnováha medzi chaosom a poriadkom. Priveľa kooperácie škodí, jednotliví členovia orchestra nemôžu viac improvizovať. Pacienti SM sa v konečnom dôsledku utopia vo svetle.

Popp skúmal aj dôsledky stresu. V stave stresu rastie emisia biofotónov – obranný mechanizmus, ktorý má obnoviť rovnováhu pacienta.

Popp si uvedomil, že v rámci svojich experimentov narazil na viac, ako iba spôsob liečby rakoviny. Jeho model dokázal vývoj všetkého života na našej planéte vysvetliť lepšie, ako to robí v súčasnosti bežná neodarwinistická teória.

Ako sa zdá, DNK nevyužíva ľubovoľné frekvencie, ktoré by viedli k šťastným, ale v konečnom dôsledku náhodným odchýlkam, ale komunikuje dokonale pomocou systému spätnej väzby vĺn, ktoré kódujú a prenášajú informácie.

„Dobré“ vibrácie – to znamená koherentné svetlo

Popp si uvedomil, že svetlo vo vnútri tela by mohlo byť kľúčom k zdraviu alebo chorobe. V jednom zo svojich experimentov porovnal svetlo, ktoré vychádzalo z vajec sliepok vo výbehu s vajcami sliepok chovaných v klietkach. Fotóny prvej skupiny vajec boli podstatne koherentnejšie, ako v prípade druhej skupiny.

Následne začal Popp merať emisie biofotónov, aby tak zisťoval kvalitu potravín. Najzdravšie potraviny vykazovali svetlo s najnižšou intenzitou, avšak s najvyššou koherenciou. Každá porucha systému mala za následok zvýšenú produkciu fotónov. Zdravie preto zodpovedá stavu dokonalej subatomárnej komunikácie, zatiaľ čo choroba signalizuje zlyhanie systému komunikácie.

Ochorieme, keď naše vlny stratili svoju synchrónnosť.

Meranie emisií biofotónov sa v súčasnosti v potravinovom priemysle využíva komerčne. V agrárnej vede sa používajú emisie biofotónov na stanovenie zdravia rastlín a tieto informácie sa stávajú súčasťou kontroly potravín.

Firma BioPhotonen sa zaoberá vývojom a praktickou aplikáciou biofotónov. Táto práca sa opiera o celý rad patentov. BioPhotonen rieši praktické problémy, ktoré sa vyskytujú v potravinovom, environmentálnom alebo kozmetickom priemysle.

Ďalší vývoj Poppových objavov

V 70-tych rokoch 20. storočia doktorka Veljko Veljković vyvinula postup na stanovenie karcinogénnych vlastností nových, razantne rastúcim chemickým priemyslom produkovaných chemikálií. V rámci tohto postupu sú stanovované určité elektronické a biofotonické vlastnosti zodpovedajúcich molekúl. Tento postup sa ukázal ako užitočný aj pri analýze organických chemikálií mutagénneho alebo toxického charakteru a takisto aj antibiotických alebo cytostatických (protirakovinových) agensov. Inštitút Dr. Veljković v Belehrade medzičasom spolupracuje s ďalšími európskymi laboratóriami, ktoré jej metódu používajú na výskum liekov, predovšetkým na liečbu AIDS.

Biofotónová terapia

Pod biofotónovou terapiou sa rozumie aplikácia svetla na určité miesta na pokožke s cieľom liečby. Fotóny (svetlo) vyžarované príslušnými zariadeniami sú prijímané fotoreceptormi pokožky a putujú po nervových dráhach tela až do mozgu, kde podporujú mnohé regulačné mechanizmy takzvanej ľudskej bioenergie. Stimuláciou určitých telesných zón špecifickými množstvami svetla dokáže biofotónová terapia zmierniť bolesť a spustiť liečivé procesy v celom tele.

Teória, o ktorú sa biofotónová terapia opiera, vychádza z práce Dr. Franza Morella. Rozšírili ju poznatky Dr. L. C. Vincenta a Dr. Fritz-Alberta Poppa, podľa názoru ktorých svetlo ovplyvňuje elektromagnetickú osciláciu alebo vlny v tele a dokáže harmonizovať aktivitu enzýmov.

Popp potreboval približne 25 rokov, aby ostatných členov vedeckej komunity pretiahol na svoju stranu. Veľmi pozvoľne sa niekoľko málo vedcov, ktorí sa vymykali obvyklému rámcu, začalo na celom svete pohrávať s myšlienkou, že telesný komunikačný systém by mohol pozostávať z komplexnej siete rezonancií a frekvencií. Nakoniec bol založený Medzinárodný inštitút pre biofyziku, do ktorého patrí 15 skupín vedcov z rôznych stredísk na celom svete.

Popp a jeho noví kolegovia sa teraz zaoberali skúmaním emisií svetla rôznych organizmov toho istého živočíšneho druhu. V rámci svojich prvých experimentov použili druh vodnej blchy rodu Daphnia. To, čo zistili, bolo viac ako pozoruhodné. Testy s fotonásobičom ukázali, že tieto vodné blchy nasávali svetlo, ktoré iné vodné blchy vyžiarili. Popp opakoval experiment s malými rybkami a dospel k rovnakým výsledkom. Pomocou fotonásobiča Popp zistil aj to, že slnečnica je istý druh biologického vysávača, ktorý sa otáča do smeru s najväčším počtom solárnych fotónov, aby ich nasala do seba. Ešte aj baktérie hlcú fotóny média, v ktorom sa nachádzajú.

Prenos smrteľných informácií cez paranormálny „svetelný“ kanál

V. P. Kaznačejev et al. uskutočnili celý rad mimoriadne pozoruhodných experimentov, zaoberajúcich sa paranormálnym prenosom smrteľných informácií svetelnou komunikáciou v rámci organizmu.

Stručne možno povedať, že boli odobraté dve skupiny buniek z tej istej bunkovej kultúry. Jedna vzorka bola nanesená na obe strany sklenenej tabule, ktorá rozdeľovala dve komory izolované od okolia. Bunkové kultúry sa nachádzali v nádobách z krištáľového skla. Jedna bunková kultúra slúžila ako iniciačná vzorka. Bola vystavená smrtiacim mechanizmom – vírusom, choroboplodným zárodkom, chemickým jedom, žiareniu, ultrafialovému svetlu a pod. Skupina pozorovala druhú bunkovú kultúru, aby zistila, či dochádza k nejakým prenosom z bunkovej kultúry, ktorá bola práve zabitá.

Keď sklenená tabuľa pozostávala z bežného skla, druhá vzorka ostala nažive a zdravá. Ak však pozostávala z krištáľu, druhá vzorka ochorela a uhynula s rovnakými symptómami, ako prvá vzorka.

Viac ako 5 000 experimentov, ktoré uskutočnil Kaznačejev a jeho kolegovia, sa uskutočnila v tme. K začiatku zodpovedajúceho ochorenia a následnej smrti druhej vzorky dochádzalo  zakaždým zakrátko – približne do dvoch až štyroch hodín po ochorení a uhynutí prvej kultúry.

Rozdiel medzi kremičitým sklom a krištáľom v súvislosti s priepustnosťou spočíva v tom, že krištáľ prepúšťa tak ultrafialové, ako aj infračervené žiarenie, zatiaľ čo kremičité sklo je pre ultrafialové a infračervené žiarenie relatívne nepriepustné. Tak krištáľ ako aj kremičité sklo prepúšťajú viditeľné svetlo. Kremičité sklo teda blokuje paranormálny kanál, krištáľ nie.

V roku 1950 západní vedci zistili, že bunky, ktoré boli v tme zabité ultrafialovým žiarením a 24 hodín alebo dlhšie izolované od viditeľného svetla, sa po následnom ožiarení viditeľným svetlom v státisícoch opäť regenerovali, aj keď boli klinicky mŕtve.

Každá bunka dva razy vyžiari mitogenetické žiarenie ultrafialového spektra. Prvý raz, keď sa narodí a druhý raz, keď umiera. UV fotón vyžiarený počas smrti obsahuje virtuálne exaktný záznam stavu bunky v okamihu jej smrti. Zdravé bunky sú bombardované správami o smrti umierajúcich buniek. Tým sa schéma smrti rozšíri do celej zdravej kultúry. Tam sa v konečnom dôsledku rozvinie rovnaká schéma smrti.

Zdroj: V. P. Kaznačejev et al., „Distant Intercellular Interactions in a System of Two Tissue Cultures“, v Psychoenergetic Systems, Zvázok 1, č. 3, marec 1976, str. 141-142.

Komunikácia v organizmoch

Poppovi svitlo, že tieto emisie plnia svoj účel aj mimo tela. Vlnová rezonancia slúžila nielen na komunikáciu v tele, ale aj na komunikáciu medzi rôznymi živými organizmami. Dve zdravé indivíduá si – ako to on označoval – „vzájomne nasali fotóny“, respektíve navzájom si vymenili fotóny.

Popp zistil, že touto výmenou by sa možno dalo rozlúštiť tajomstvo, ktorým je oddávna zahalené záhadné správanie v živočíšnej ríši: dokonalá a spontánna koordinácia rojov rýb alebo kŕdľov vtákov.

Početné experimenty o schopnosti zvierat nájsť cestu domov preukázali, že táto schopnosť nesúvisí s naučenými trasami, pachmi alebo magnetickým poľom planéty, ale zakladá sa na istej forme nečujnej komunikácie, ktorá pôsobí ako neviditeľný gumový pás, aj keď sú zvieratá od seba vzdialené viac kilometrov.

V prípade ľudí existuje aj ďalšia možnosť. Keď prijímame fotóny iných organizmov, môžeme ich informácie využiť na to, aby sme si opravili naše vlastné chybné svetlo.

Popp začal s touto myšlienkou experimentovať. Ak chemikálie spôsobujúce rakovinu dokážu zmeniť emisie biofotónov tela, možno iné substancie dokážu túto komunikáciu zlepšiť. Popp zvažoval, či niektoré rastlinné výťažky dokážu zmeniť charakter emisie biofotónov rakovinových buniek, aby tieto bunky boli schopné opäť komunikovať s telom.

Experimentoval s celým radom netoxických substancií, ktoré sa v terapii rakoviny ukázali ako účinné. S jedinou výnimkou tieto substancie iba zvyšovali vyžarovanie fotónov nádorových buniek, čím sa iba zvyšoval ich smrtiaci účinok pre telo.

Tento schematický obrázok kľúčovej oblasti neurónu (bez distálneho axónu a dendritov) ukazuje paralelne usporiadané mikrotubuly, ktoré sú navzájom pospájané cez proteíny asociované s mikrotubulmi (MAP). Mikrotubuly v axónoch sú dlhé a zoradené bez prerušení, zatiaľ čo v dendritoch sú prerušené a vykazujú rozličné polarity. Spájajúce proteíny spájajú mikrotubuly membránovými proteínmi, ku ktorým patria aj receptory na dendritických tŕňoch.

Úspech dosiahol iba s imelami. Zdalo sa, že tie dokážu telu pomôcť „resocializovať“ a znormalizovať fotónové emisie nádorových buniek.

V jednom z mnohých prípadov Popp naďabil na ženu v tridsiatke, ktorá mala karcinóm v prsníku a na vagíne. Popp našiel istý imelový preparát, ktorý obnovoval koherenciu vo vzorkách rakovinového tkaniva. So súhlasom jej ošetrujúceho lekára žena prerušila ostatné terapie a užívala už iba imelový preparát. Po roku boli prakticky všetky jej laboratórne hodnoty opäť normálne.

Pre Poppa bola homeopatia takisto formou nasávania fotónov. Vnímal ju ako istý druh „rezonančnej absorpcie“. Homeopatia spočíva na predstave, že podobné možno liečiť podobným. Rastlinný extrakt, ktorý v koncentrovanom stave dokáže vyvolať žihľavku, sa v extrémne zriedenej forme používa na jej liečbu. Ak niektorá frekvencia, ktorá sa vymkla spod kontroly, vyvoláva v tele určité symptómy, vychádza sa z toho, že vysoké zriedenie substancie, ktorá vyvoláva práve tieto symptómy, nesie práve túto frekvenciu. Vhodné homeopatické riešenie dokáže ako rezonujúca ladiaca vidlica pritiahnuť abnormálne oscilácie a pohltiť ich, takže telo sa môže úplne uzdraviť.

Popp veril, že elektromagnetické signály na molekulárnej úrovni by mohli poskytnúť aj vysvetlenie pre akupunktúru. Podľa tradičnej čínskej medicíny je ľudské telo vybavené systémom meridiánov, ktoré prebiehajú v tkanivách a prepravujú neviditeľnú energiu, ktorú Číňania označujú ako chi alebo životnú silu. Predpokladá sa, že chi vstupuje do tela cez akupunktúrne body a odtiaľ putuje do hlbšie umiestnených štruktúr orgánov (ktoré nie sú identické so štruktúrami podľa západnej biológie). Choroba vznikne, keď sa táto energia na niektorom mieste svojej dráhy zablokuje. Podľa názoru Poppa systém meridiánov posiela do jednotlivých zón tela špecifické energetické vlny.

Výskumy preukázali, že mnohé akupunktúrne body majú podstatne nižší elektrický odpor, ako obklopujúca pokožka (desať kiloohmov v porovnaní s troma megaohmami).

Ortopedický chirurg Dr. Robert Becker, ktorý uskutočnil rozsiahly výskum v oblasti elektromagnetických polí ľudského tela, vyvinul špeciálne elektródové zariadenie, ktorým možno kĺzať po povrchu tela. V rámci veľkého množstva testov zistil, že v prípade každej testovanej osoby elektrické náboje zodpovedali čínskym meridiánovým bodom.2

Svetlo v ľudskom vedomí

Nasledujúce vysoko aktuálne výskumné práce uvádzam pre tých, ktorí sa chcú vytvoriť obraz o tom, do ktorých oblastí môže zasiahnuť výskum a teória fotónov.

Stuart Hameroff a Roger Penrose vo svojej priekopníckej práci s obšírnym názvom: Orchestrovaná objektívna redukcia kvantovej koherencie v mozgových mikrotubuloch: Model „Orch OR“ vedomia (Orchestrated Objective Reduction of Quantum Coherence in Brain Microtubules: The ‚Orch R‘ Model for Consciousness) opísali mozog ako kvantový počítač, ktorého hlavná architektúra pozostáva z cytoskeletových mikrotubulov a ďalších štruktúr, vyskytujúcich sa v každej jednej neurónovej bunke mozgu.

Ak skúmame neurón, nájdeme početne duté rúrky, obklopujúce axón. Tieto mikrotubuly boli doteraz považované za istý druh nosnej kostry na oporu nervových vlákien, no pri podrobnejšom preskúmaní by sme ich pokojne mohli považovať aj za prvky štruktúry nášho vedomia.

Medzi osobitné vlastnosti mikrotubulov, ktoré by ich mohli predurčiť na kvantové efekty, patria ich kryštalická mriežková štruktúra, ich duté vnútorné jadro, ich organizačná funkcia v bunkách a ich schopnosť, spracovávať informácie. Podľa poznatkov vedcov sa ich veľkosť zdá byť dokonale vhodnou na to, aby prenášala fotóny UV pásma.

Hameroff a Penrose to vyjadrili takto:

„Aj keď boli mikrotubuly a iné štruktúry bunkovej kostry považované za oporné štruktúry „podobné kostiam“, zdá sa, že plnia aj komunikačné úlohy a hrajú rolu pri spracovávaní informácií. Pomocou tradičných modelov možno ukázať, ako tubuly pri konformačných stavoch v rámci mikrotubulovej mriežky dokážu interagovať so susediacimi tubulami, aby rovnako ako v molekulárnom ‚bunkovou automatizovanom‘ výpočtovom systéme dokázali zobraziť informáciu, poslať ju ďalej a spracovať ju (napr. Haeroff a Watt, 1982; Rasmussen et al., 1990; Hameroff et al., 1992).“3

Hameroff a Penrose predstavili vo svojej práci model založený na teórii kvantov, ktorý spája mikrotubuly s vedomím. Podľa tohto modelu panuje v mozgu kvantová koherencia, ktorá je v ňom zatienená dovtedy, až kým sa vo vzťahu ku kvantovej gravitácii dosiahne istý prah. Z toho vyplývajúci samoorganizujúci sa kolaps spontánne vytvorí udalosť v „teraz“. Sledom takýchto udalostí vzniká tok času a vedomie.

Nemajte z toho ťažkú hlavu, ak ste týmto vývodom nerozumeli. Je to náročná problematika. Dokazuje však, že vo vnútri tela sa skutočne nachádzajú fotóny – vnútorné svetlo. Tvoria základ prakticky všetkých ľudských bunkových a systémových funkcií. Skutočne sa ruským vedcom podarilo pomocou laseru zmeniť embryo salamandry na žabu“ Radšej vyčkám, až budú publikované ďalšie podrobnosti tohto experimentu a bude možné ich podrobiť kontrole. Teraz však, vzhľadom na to, že už viem o vnútornom svetle, budem mať oveľa menšiu tendenciu túto informáciu odmietnuť ako fikciu.

Koncové poznámky

  1. Dr. Mae-Wan Ho, „The Real Bioinformatics Revolution: Proteins and Nucleic Acids Singing to One Another?“, ISIS, 2. február 2007. Článok možno na požiadanie získať cez report@i-sis.org.uk; zhrnutie je prístupné na http://tinyurl.com/6oqyxgt.
  2. Lynne McTaggart, „The Field: The Quest for the Secret Force of the Universe“, HarperCollins, London, 2001.
  3. Stuart Hameroff a Roger Penrose, „Orchestrated Objective Reduction of Quantum Coherence in Brain Microtubules: The ‚Orch R‘ Model for Consciousness“, 1996, http://tinyurl.com/alcek.

Zdroj

Preklad z nemčiny ďurino, december 2012

Stiahnuť článok ako pdf

Jeden komentár k “Svetelné lúče vychádzajúce z DNK?”

  1. Penrose, Hameroff a súvislosť aktivity mikrotubulov s existenciou vedomia, na to som narazil inde v súvislosti so zlatým rezom. Zlatý rez súvisí ma zaujíma v súvislosti s počiatkami „modelovania“ resp. analógiou -viď Platon a jeho dialóg Timaios. Modelovaním dynamiky procesov sa profesionálne zaoberám na úrovní diferenciálnych a diferenčných rovníc + programovanie a grafika.
    Odcitujem zaujímavý kúsok textu (Scot Olsen: Záhadný zlatý rez).
    Začiatok citátu:
    Roger Penrose a Stuart Hameroff prišli s provokatívnou hypotézou, podľa ktorej vedomie vzniká aktivitou mikrotubulov podľa pravidiel kvantovej mechaniky. Je teda možné, že vedomie môže spočívať v samej geometrii, v zlatých pomeroch DNA, mikrotubulov a klatrinov….Snaď to sú geometrické drahokamy, aké na hlavách hadov pozorovali šamani v stavoch hlbokého posvätného vytrženia. Rezonanciu Fí (symbol pre zlatý rez) obsahuje aj DNA. Každý závit skrutkovice zapadá do obdĺžnika s fibbonaciovskými dĺžkami stran 34/21 angstromov a priečny rez molekulou DNA má tvar desaťuholníka. Budha hovoril: telo je oko. V stave kvantovej koherencie vyvolanej prítomnosťou Fí je možné zažiť samathí, vedomú kozmickú identifikáciu s vedomím samotného Vesmíru.
    (Koniec citátu)
    Váš preložený článok je pre mňa doplnkom do skladačky, ktorá je inšpirujúca, vzrušujúca a nádherná. Ďakujem Vám za to.
    Pozdravuje
    M.A.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *