Mozgová smrť – nový druh smrti zaživa

Už niekoľko rokov je nám v súvislosti s transplantáciou orgánov ordinovaný nový druh smrti. Človek má byť vyhlásený za mŕtveho už pri zlyhaní mozgu, aj keď všetky ostatné telesné funkcie sú ešte zachované. Tvrdia to transplantační lekári a spolu s nimi aj lekárska komora. Môžeme veriť týmto ľudom, ktorí už nevidia umierajúceho človeka, ale iba jeho vitálne orgány?

„Tak mŕtvy, ako je potrebné, tak živý, ako je len možné“ Prof. Franco Rest

Nemecké združenie KAO (Kritische Aufklärung über Organtransplantation KAO e.V.), ku ktorým patria aj dotknutí rodičia, nechce nechať otázku po živote a smrti na týchto takzvaných odborníkov. Koniec koncov boli to tiež odborníci, ktorí v prípade naordinovaného „nehodného života“ robili hrôzostrašné pokusy, ktoré mali byť v prospech iných. Preto je dôležité kriticky preskúmať transplantačnú medicínu vystupujúcu s drahou reklamou a pod pláštikom lásky k blížnemu. Obrázok: Spontánne pohyby mozgovo mŕtvej osoby (zdroj)

Mŕtvy alebo zomierajúci?

„Až keď budem skutočne mŕtvy“, „až keď vypnú prístroje a už nič viac nebudem cítiť“, hovorí väčšina, ktorých sa pýtajú, či by boli ochotní darovať orgány. No keď sa dozvedia, že prístroj na dýchanie sa vypne až po odbere orgánov, spozornejú. „To som skutočne nevedel“, reagujú mnohí zhrozene, dokonca aj osoby s preukazom darcu orgánov. Rodičia z nášho združenia, ktorí sa nechali donútiť k tomu, aby súhlasili s odberom orgánov svojho dieťaťa, tiež neboli informovaní. Ešte aj po rokoch trpia tým, že svoje dieťa nechali umrieť samé. Namieste je otázka: Ako mŕtvi sú „mozgovo mŕtvi“, ktorým odoberajú orgány? Sú celkom mŕtvi, napoly mŕtvi, zdanlivo mŕtvi, umierajúci, živí? Transplantovateľné orgány musia v skutočnosti byť vitálne, čiže musia pochádzať z človeka, ktorý ešte dýcha, ktorému bije srdce, ktorý je teplý a môže mať horúčku, ktorý vykazuje spontánne pohyby (pozri obrázok vyššie) alebo reaguje na dotyk, ktorému pri prvom reze chirurga vyskočí tlak, ktorý je znižovaný, ktorý dostáva dokonca narkotiká, prostriedky proti bolesti a prostriedky na upokojenie. Je to rozpor, získavať z mŕtvych ľudí vitálne orgány. Nie však v transplantačnej medicíne! Tá redukuje človeka na fungujúci mozog, zlyhanie mozgu nazýva MOZGOVOU SMRŤOU a telo zvyškom tela a posúva dopredu okamih smrti s cieľom odobrania orgánov bez toho, aby sa zaoberala výčitkou zabitia. Napriek tomu ani tento úskok, ani nový zákon, ani jazykový rozpor medzi „mozgovou smrťou“ ako smrťou človeka a „darovaním orgánov“ namiesto „odberom“ orgánov neodstránili pochybnosti na transplantácii orgánov. Medzi kritické a sporné patria najmä tieto body:

  • Môže byť človek mŕtvy a zároveň mať vitálne orgány?
  • Je mozgová smrť iba účelová definícia na získanie transplantovateľných, t. z. vitálnych orgánov?
  • Možno spoľahlivo stanoviť izolovanú mozgovú smrť alebo majú pravdu tí lekári, ktorí tvrdia, že výpadok všetkých mozgových funkcií nie je vôbec merateľný?
  • Možno umierajúceho človeka jednoducho vyhlásiť za mŕtveho?
  • Sme oprávnení bezmocného umierajúceho, ktorý nezdokumentoval svoju vôľu „darovať“ orgány (to je najmenej 94 % všetkých „darcov“), vystaviť explantácii namiesto toho, aby sme ho sprevádzali v umieraní?
  • Čo to znamená pre umierajúceho človeka a pre jeho príbuzných?
  • Je prípustné, príbuzných v ich najväčšej núdzi a v šoku obťažovať otázkou o „darovaní orgánov“?
  • Máme sa celkom vzdať kresťanského pohľadu na človeka ako jednoty TELA – DUŠE – DUCHA a prevziať model stroja, ktorý šíri transplantačná medicína?
  • Kam to vedie, zomierajúceho človeka, ktorý sa k tomu nemôže vyjadriť a ktorý sa nemôže brániť, posudzovať podľa svojej užitočnosti pre ostatných a zbaviť ho tak ochrany a dôstojnosti?
  • Existuje nádej na život po smrti alebo je človek vo svojej jedinečnosti pretvorený na sklad náhradných dielov a je z neho spravená vec?
  • Aký to má zmysel, že človek vo svojej do najmenšej bunky siahajúcej jedinečnosti s maximálnym úsilím odvrhuje cudzie orgány?
  • Čo ak umierajúci vníma oveľa viac ako si myslíme a dokážeme vedecky pochopiť?
  • Nie sú tep srdca, telesné teplo, dýchanie, horúčka, kožné vyrážky, pot, výlučky, erekcia, nárast tlaku krvi, zrýchlenie pulzu, pohyb končatín ZNAKOM ŽIVOTA?
  • Nie je pravda, že iba ŽIVÝ a nie MŔTVY môže byť respirovaný, a iba ŽIVÁ a nie MŔTVA dokáže vynosiť dieťa?
  • Je zákonom vyžadovaná nezávislosť diagnostikov mozgovej smrti zaručená aj vtedy, ak aj transplantačné centrá týchto posielajú na stanovenie mozgovej smrti do kliník?
  • Je oprávnená medicína, v ktorej si chorý človek musí želať smrť inej osoby, aby si s jej orgánom možno predĺžil život?
  • Nie je zákonnou povinnosťou lekára oznámiť „mozgovo mŕtveho“ najbližšiemu transplantačnému centru porušené lekárske tajomstvo?
  • V prípade rovnocennosti mozgovej smrti a smrti človeka bude nasledujúcim krokom použitie živého tela aj na pokusy?
  • Nie je to otázkou času, že pri rozmáhajúcej sa transplantačnej medicíne a takto vyvolanom nedostatku orgánov sa okamih smrti bude urýchľovať ešte viac?

Vedeli ste to?

  • Úplný výpadok všetkých mozgových funkcií – „mozgovú smrť“ – nemožno zistiť.
  • Mozgová smrť je definícia, ktorá vznikla s cieľom umožniť beztrestne odobrať zomierajúcemu orgány.
  • Mozgovo mŕtvych je potrebné kŕmiť, ošetrovať, sledovať a testovať s ohľadom na budúceho príjemcu. V prípade potreby sú znova oživení.
  • Ľudia vyhlásení za mozgovo mŕtvych dostávajú za účelom odobratia orgánov prostriedky na posilnenie srdca a krvného obehu a iné lieky. Sú „kondicionovaní“, t. z. všetkými prostriedkami udržiavaní pri živote, pretože ide o odobratie žijúcich orgánov.
  • Udržiavajú si telesnú teplotu, funguje im trávenie, metabolizmus a bunkové dýchanie. Spravidla majú zníženú teplotu, príležitostne však môžu dostať horúčku. Tlak krvi nie je konštantný, stúpa predovšetkým pri odbere orgánov. Telo naďalej tvorí krv, tkanivá a hojí rany.
  • Obličkový systém funguje ďalej, naďalej sa filtruje krv, moč sa tvorí a vylučuje.
  • Môžu sa naďalej tvoriť hormóny, aj tie ktoré sú vytvárané v mozgu a ktoré možno preukázať v krvi
  • U mužov možno dokázať 17 reflexov, u žien 14 reflexov.
  • Mozgovo mŕtvi môžu vykazovať reakcie na vonkajšie podnety. Sú možné pohyby rúk a nôh.
  • Mozgovo mŕtvi muži môžu mať erekciu.
  • Najpôsobivejšou je schopnosť mozgovo mŕtvych žien, v zriedkavých prípadoch priviesť na svet zdravé dieťa. Najdlhšie známe tehotenstvo mozgovo mŕtvej ženy trvalo 107 dní; cisárskym rezom prišiel na svet zdravý chlapec, ktorý sa normálne vyvíjal ďalej.

Je potrebné poznať priebeh odoberania orgánov, aby ste sa mohli zodpovedne rozhodnúť pre alebo proti darovaniu orgánov.

  • Odbery orgánov sa uskutočňujú spravidla v noci, potom čo ošetrovatelia respirovaného darcu previezli z JIS na operačný sál.
  • „Darcu“ treba premiestniť na operačný stôl. To môže vyvolať jeho pohyby a zmiatnuť personál. Okrem toho sa môžu vyskytnúť poruchy krvného obehu „darcu“, ktoré vyvolávajú „potrebu“ potlačiť srdcovú smrť, napr. oživením „mŕtveho“.
  • Na podlahu sú rozložené plachty, aby operátor nestál v zmesi vody a krvi, ktorá sa počas operácie zbiera na podlahe.
  • „Darcovi“ zviažu ruky a nohy, aby zabránili pohybom.
  • Vydezinfikujú ho a zakryjú sterilnými plachtami.
  • Dostane prípravky na uvoľnenie svalov a často aj narkotizačné prostriedky, ktoré obsahujú prípravky proti bolesti. No mnohí anestéziológovia na základ odporúčania lekárskych organizácií upúšťajú od použitia narkózy a prípravkov proti bolesti. Problém je v tom, že spolková lekárska komora by tým priznala, že záväzným vyhlásením o narkóze by potvrdila, že v prípade „mozgovo mŕtvych“ ide o ešte žijúcich ľudí. A tak radšej riskujú, že ľudia počas odoberania orgánov môžu trpieť bolesti.
  • V prípade odoberania viacerých orgánov, ktoré môže trvať aj niekoľko hodín, sa na respirovanom pacientovi vystriedajú rozličné transplantačné skupiny s počtom až 20 lekárov.
  • „Mozgovo mŕtvi“ ostávajú až do privodenia zástavy srdca pripojení na dýchacie prístroje a monitory.
  • Počas odoberania orgánov musia anestéziológovia udržiavať životne dôležité funkcie darcu, až do odobratia posledného orgánu. Podľa potreby musia podávať lieky, kvapaliny, v zriedkavých prípadoch dokonca aj krv alebo čerstvú plazmu, aby zabezpečili vyvážený metabolický stav.
  • Pri narezaní tela od krku až po lonovú sponu dochádza k nárastu tlaku krvi, frekvencie srdca a adrenalínu v krvi. Môže nastať aj začervenanie tváre, plošné sčervenania kože a potenie. V prípade „normálnej“ operácie sú tieto príznaky považované za reakciu na bolesť. Nie však v prípade „mozgovo mŕtvych“!
  • Operačnou pílkou sa cez hrudnú kosť otvorí hrudný kôš a obnaží sa brušná dutina.
  • Orgány sú uvoľňované za tepúceho srdca a preparované na odber.
  • Dôležitá je konzervácia orgánov. Na tento účel sú preplachované chladenou kvapalinou (perfúzny roztok s teplotou 4 °C). Lekári na to založia katétre, drobné rúrky a tenké hadičky.
  • Pri vniknutí studenej kvapaliny do ešte „žijúceho“ tela, ktorá má vyplavovať krv, môže dôjsť k zvýšeniu tlaku krvi a frekvencie tepu srdca alebo aj k zášklbom.
  • Ošetrovatelia zároveň zdvihnú oba vzniknuté kožné laloky hore, aby operátori mohli do tela rýchlo naliať celé kanvice ľadovej vody na chladenie orgánov a opäť ju odsať.
  • Počas tejto procedúry treba podľa možnosti odsať aj všetku krv.
  • Skupiny lekárov postupne odoberú jednotlivé orgány, skontrolujú ich kvalitu na preparačných stoloch a opustia operačku s chladiacimi boxmi, v ktorých sa orgány nachádzajú.
  • Odobratím orgánov „mozgovo mŕtvy“ zomrel.
  • Na konci ostáva často iba na ošetrovateľoch, aby telo vypchali a zašili obrovské rany.
  • Pokojné a chránené zomieranie s prítomnosti rodinných príslušníkov alebo priateľov v prípade odberu orgánov nie je možné. Zomierajúceho sprevádzajú transplantační lekári.

Prof. Dr. phil. Dr. rer. nat. Gerhard Roth, Univerzita Brémy, Inštitút pre výskum mozgu, k definícii mozgovej smrti uvádza:

Chcel by som sa na tomto mieste stručne vyjadriť k dvom tvrdeniam zástancov myšlienky „mozgová smrť = celková smrť“:

Prvé tvrdenie: Smrť človeka nastáva vtedy, ak nezvratne vypadli všetky jeho mozgové funkcie. Mozgovo mŕtvy pacient je podľa tejto definície mŕtvolou. Toto tvrdenie je z fyziologického pohľadu neudržateľné. Smrť nie je čosi mystické alebo filozofické, ale vedecky je definovaná ako zánik látkovej výmeny v tkanive. Existuje, o tom už bola reč, veľmi dobre možnosť, že mozgovo mŕtvy pacient z biologického pohľadu žije, a to vtedy, ak výpadok vitálnych mozgových funkcií, to znamená predovšetkým keď je riadenie dýchania kompenzované časťami takzvanej spodnej časti mozgového kmeňa, prístrojmi, a tým sa dokáže zachovať telový metabolizmus.

Je síce pravda, že výpadok týchto vitálnych mozgových funkcií so sebou neodvratne a relatívne rýchlo prináša smrť človeka, pokiaľ tieto funkcie nie sú prevzaté prístrojmi. Ak sa tak však stane a ak telo mozgovo mŕtveho človeka vykazuje dýchanie a aktivitu krvného obehu svojich orgánov – samozrejme s výnimkou mozgu – potom je toto telo živé. Odporuje to biologickému a fyziologickému porozumeniu života a predovšetkým každodennému vnímaniu, ak je takéto ľudské telo označované za mŕtvolu. Nesmie byť označené za mŕtvolu ani vtedy, keď sú jeho orgány naliehavo potrebné na záchranu iných životov. Mozog nesmie byť mystifikovaný ako najvyšší riadiaci orgán a ako celok vytvárajúci orgán, to výslovne tvrdím ako mozgový vedec.

Mozog, predovšetkým mozgový kmeň, je s ohľadom na udržiavanie života orgán ako všetky ostatné orgány a môže byť rovnako ako tieto prinajmenšom čiastočne nahradený. Rovnako ani skutočnosť, že mozgová smrť nevyhnutne prináša so sebou celkovú smrť, nemožno považovať za špecifikum mozgu. Zlyhanie obličiek vedie k smrti človeka rovnako nevyhnutne ako výpadok mozgového kmeňa, ak nenahradíme ich funkciu. Nikto však v prípade výpadku funkcie obličiek nehovorí o mŕtvom človeku, o mŕtvole. To, že mozog umožňuje vnemy a vedomie, a obličky to neumožňujú, je však v tejto súvislosti úplne nepodstatné. Zrovnanie mozgovej smrti a celkovej smrti človeka treba preto odmietnuť.

Tvrdí sa, a to je druhý bod, že výpadok celej mozgovej funkcie vraj v súčasnosti používanými postupmi možno spoľahlivo zistiť. Toto tvrdenie je nesprávne. Mozgovú smrť nemožno diagnostikovať úplne jednoznačne. Ani zástava dychu, ani výpadok hlbokých reflexov mozgového kmeňa, ani neurofyziologické registračné postupy, ani Dopplerova sonografia nezachytávajú s úplnou spoľahlivosťou všetky mozgové funkcie. To je na rozdiel od mnohých zverejnení v odbornom svete už dávno známe.

(z prednášky počas vypočutia pred Výborom pre zdravie v stredu, 28.6.1995)

Združenie Deutscher Berufsverband für Pflegekräfte e. V. (DBfK) konštatuje:

„Dôstojnosť človeka a úcta pred smrťou ustupujú pred záujmami transplantačnej medicíny a hospodárskymi záujmami.“

Príbeh Gisely Meyer, Lorenzovej matky

Náš skoro 16-ročný syn Lorenz utrpel počas dovolenky úraz. Temenom narazil na kameň. Potom, čo sme s ním práve strávili prekrásny okamih a rozišli sa, uvideli sme ho opäť v nemocnici, vyzeral bez akéhokoľvek zranenia. na tvári nemal ani škrabanec, ani výron krvi. Hrôzu jeho stavu naznačovali iba prístroje na umelé dýchanie. Vôbec sme si neboli vedomí bezvýchodiskovosti situácie, až kým nám mladší lekár krátko – po stojačky – oznámil stav. Bdela som pri posteli svojho syna, dúfala a modlila sa, aby opäť otvoril oči a pevne som verila v tento zázrak. Na nasledujúce poludnie – od jeho prijatia uplynulo už približne 18 hodín a žiaden lekár dovtedy nepovažoval za potrebné ukázať sa tam a hovoriť s nami – sa zjavil primár intenzívnej stanice, keď som sama musela počkať pred dverami, a opýtal sa, či ja som matka. Potom mi povedal, takpovediac za chodu a v okamihu, kedy ešte „mozgová smrť“ vôbec nebola stanovená, že mi s ľútosťou musí oznámiť, že moje dieťa je mŕtve (nepoužil slová mozgová smrť) a že nasledujúce ráno vypnú prístroje. Dovtedy aby sme si premysleli, či by sme mohli darovať jeho orgány. Potrebujú vraj srdce, pečeň, obličky, oči, uviedol aj ďalšie orgány. S tým ma nechal stáť a stratil sa. To celé sa odohralo na chodbe počas státia, keď pritom práve nebol môj muž. Trvalo to približne dve minúty. V prvom okamihu ma chytila veľká triaška, hľadala som oporu, potom bolo všetko akoby vyhasnuté. Naše dieťa však napriek tomuto oznámeniu o smrti ostalo úplne nezmenené. Bolo naďalej ošetrované, menili jeho plnú fľašu na moč, menili obliečky, dostával lieky. Prirodzene som si myslela, že to všetko je na to, aby sa uzdravil, v čo sme dúfali. Až neskôr som sa dozvedela, že v tej fáze už začalo takzvané kondicionovanie darcu a naše dieťa sa v očiach lekárov už vtedy stalo materiálom. To vnímam ako neslýchané! Nášmu dieťaťu sa v tom okamihu vyhodila vyrážka, ktorá sa neskôr opäť stratila. Aké groteskné! Ani na moment som nepochybovala o tom, že je živý, videla som svoje žijúce dieťa a držala jeho teplú ruku! Po ďalšej prebdenej noci sa otázka o darovaní orgánov zopakovala. Keď sme na to nedokázali odpovedať, dali nám lehotu pol hodinu, počas ktorej sme naše dieťa nechali osamote a lámali sa hlavu nad tým, čo máme asi urobiť, ale v podstate sme vtedy vôbec nedokázali triezvo myslieť. Potom nám tretí raz položili otázku – opäť v stoji – ako to bude s darovaním orgánov, a opäť nasledoval zoznam, ktoré všetky orgány potrebujú. V tom okamihu nás už sprevádzal nemocničný duchovný, ktorý sa síce držal v úzadí, ale nekompromisne nám dal najavo, že v tejto situácii by bolo možné zachrániť iný ľudský život. Ani jemu pritom vôbec nešlo o nejakú starostlivosť o nás, a vôbec sa nezapodieval otázkou: „Čo potrebujú títo rodičia a ich zomierajúce dieťa práve teraz.“ Keď si na túto situáciu spomeniem, vždy ma to napĺňa rozhorčením a ešte aj po rokoch veľkým hnevom,. Po dvoch prebdených nociach som sa cítila neznesiteľne žalostne. Cítila som sa vinná z toho, že moje dieťa zomrie, celý systém môjho sebahodnotenia sa zrútil. Čo som to len spravila, že sa nám stalo takéto nešťastie? Bola som úplne bezradná. Nedostávalo sa mi vzduchu, bola som ako keby v obrovských kliešťach. A ak by som nedala súhlas na darovanie, ešte budem vinná aj zo smrti ďalšej osoby. Veď ani ja som nechcela, aby sa aj niekto iný dostal do tak žalostnej situácie. Neskôr mi bolo jasné, ako elegantne to na mňa zahrali. V mojich vlastných pocitoch viny, ktoré ma úplne premohli, som mala strach, že na seba naložím ešte viac viny, ak nebudem súhlasiť. Podsúvalo sa mi riešenie, že v takouto zlou situáciou predsa len môžem spraviť niečo dobré, že súhlas „zmysluplne“ ukončí túto zlú, neznesiteľnú situáciu a že človek ostane naďalej ušetrený od pohľadu na umierajúce dieťa v bezvedomí. Že takto smrť prekabátime. Dieťa predsa bude žiť naďalej v iných, to je predsa útecha, a ty a tvoje dieťa – ste hrdinovia! To všetko podsúva transplantačná medicína a pod pláštikom lásky k blížnemu olúpi umierajúceho a rodinných príslušníkov o sprevádzanie v smrti a poslednú rozlúčku. Nakoniec sme sa dopracovali k súhlasu s darovaním obličiek, no v domnienke, že obličky odoberú až po odpojení prístrojov. Dozvedeli sme sa však iba toľko, že to nejde, neboli sme však v stave sa opýtať, čo to konkrétne znamená, odobrať obličky. Úplne neinformovaných nás v našom najbolestnejšom okamihu vmanipulovali do súhlasu, ktorého dôsledky sme ani len netušili. Trvali sme iba na tom, že po odbere sa ešte vrátime, aby sme ešte raz mohli byť pri našom dieťati. Celé to bolo úplne nepochopiteľné. Akosi som fungovala úplne mechanicky a celé to naďalej považovala za zlý sen. Bolo nám prisľúbené, že naše dieťa ostane po odbere na oddelení a budeme mať dostatok času na rozlúčenie. Podviedli nás. Keď sme sa vrátili, naše dieťa už tam nebolo, službukonajúca sestra nevedela o ničom. Potom, čo sme dali súhlas na odber, sme sa pre lekárov stali absolútne nezaujímavými. Po pol druha hodine a napriek veľkému odporu sa nám podarilo naše dieťa opäť vidieť, v márnici. Pri pohľade na neho som si najskôr myslela, že ide o omyl, tak znetvorená bola jeho predtým neporušená tvár. Dovtedy som už sprevádzala niekoľkých umierajúcich a pozerala do tváre zomrelých, nemala som žiaden strach z dotyku, poznala som pokojný a uvoľnený výraz tváre, ktorý sa u zomierajúcich často dostaví. Tvár môjho dieťaťa bola celkom drobná, pery, jeho pekné plné pery, boli zaťaté, výraz tváre signalizoval bolesti. Oči boli prekryté vrstvami gázy a prelepené do kríža. Chcela som sa pozrieť, čo spravili sa našim dieťaťom. V tom mi zabránil môj spanikárený muž. Utekali sme mlčky a bez rozlúčky od nášho dieťaťa, plní pocitov viny. Som presvedčená, že moje dieťa pri odbere orgánov trpelo. Nedostalo žiadnu narkózu, ako je to medzičasom do značnej miery bežné, iba lokálnu anestéziu. Svoje dieťa by som počas choroby nikdy neopustila! No v jeho umieraní som sa nechala odstrčiť a vydala ho chirurgom. Oni ho sprevádzali počas zomierania na operačnom stole. Je to predsa ľudská potreba, nebyť v zomieraní opustený a smieť sa rozlúčiť. Už v prípade cesty je dôležitá rozlúčka! Tu išlo o poslednú, definitívnu rozlúčku. Naše dieťa nám bolo vzaté a nechali sme si ho vziať. To náš smútok až neskutočne zhoršilo a trápi nás do dnešného dňa. Naopak, neopustiť milovaného rodinného príslušníka v zomieraní a poskytnúť mu posledné služby z lásky, dáva veľkú útechu a silu na zvládnutie smútku. Útechou je aj to, keď sa po smrti v tvári zomrelého objaví uvoľnený, pokojný výraz, keď bol počas umierania sprevádzaný. Nám chýba táto drahocenná útecha, ktorá je pre ďalšie žitie tak potrebná. Naše umierajúce dieťa, jeho traja súrodenci a jeho rodičia boli tí najbližší, ktorým mala patriť starostlivosť a láska k blížnemu (ktorou sa pri prehováraní na darovanie orgánov ustavične argumentuje) lekárov a duchovného. Žiadne utrpenie tretej osoby neoprávňuje takéto nedôstojné zaobchádzanie s človekom v okamihu, kedy je najslabší. Žiadne utrpenie tretej osoby neoprávňuje zvyšovanie utrpenia umierajúceho a jeho najbližších. Žiadne utrpenie tretej osoby neoprávňuje skutočnosť, že posledné služby z lásky a rozlúčka nemajú žiadnu hodnotu, že ich jednoducho ukradnú. Svoje zomierajúce dieťa som mala bezpodmienečne sprevádzať až do posledného okamihu a po jeho smrti som ho mala posledný raz privinúť.

Zdroj Preklad z nemčiny ďurino, december 2011

A ako vyzerá legislatíva u nás?

Otázky darcovstva rieši zákon č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov:

§ 37 Odoberanie orgánov, tkanív a buniek z tiel mŕtvych darcov (1) Mŕtvym darcom môže byť len osoba, u ktorej bola podľa tohto zákona určená smrť (§ 43). (2) Odobrať orgány, tkanivá alebo bunky z tiel mŕtvych darcov možno iba vtedy, ak osoba počas svojho života neurobila písomné vyhlásenie, že s týmto zásahom do svojej telesnej integrity nesúhlasí. Za osobu nespôsobilú dať informovaný súhlas môže takéto písomné vyhlásenie urobiť počas jej života zákonný zástupca. (3) Vyhlásenie podľa odseku 2 s osvedčeným podpisom podľa osobitného predpisu35) sa zasiela do registra osôb, ktoré vyjadrili počas svojho života nesúhlas s odobratím orgánov, tkanív a buniek po smrti, ktorý vedie ministerstvo zdravotníctva [§ 45 písm. o)]. (4) Nesúhlas podľa odseku 2 možno kedykoľvek odvolať; pri odvolaní nesúhlasu sa postupuje podľa odseku 3. (5) Poskytovateľ je povinný pred odobratím orgánu, tkaniva a buniek z tela mŕtveho darcu a) overiť jeho totožnosť, b) zistiť v registri osôb podľa odseku 3, či osoba vyjadrila nesúhlas s odobratím. (6) Po odbere orgánov alebo tkanív od mŕtveho darcu sa vo všetkých prípadoch vykoná pitva.14) Správa o odbere orgánov alebo tkanív sa pripojí k zápisnici o pitve. … § 43 Určovanie smrti (1) Lekár je povinný zisťovať smrť v súlade so súčasnými poznatkami vedy. (2) Osoba sa považuje za mŕtvu, ak lekár zistí, že došlo k trvalému zastaveniu dýchania a srdcovej činnosti. (3) Osoba sa považuje za mŕtvu aj vtedy, ak dôjde k nezvratnému vyhasnutiu všetkých funkcií celého mozgu (ďalej len „smrť mozgu“). (4) Ak sa dýchacie funkcie a obehové funkcie osoby udržiavajú pomocou prístrojov, smrť mozgu musí jednomyseľne potvrdiť konzílium (§ 2 ods. 5). (5) Členom konzília podľa odseku 4 musí byť ošetrujúci lekár, lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore neurológia a lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore anestéziológia a intenzívna medicína alebo lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore anestéziológia a resuscitácia.44) Členom konzília nesmie byť lekár transplantačnej skupiny, ktorý má vykonať transplantáciu. (6) Po určení smrti mozgu konzíliom je ošetrujúci lekár povinný upustiť od ďalšej resuscitácie okrem prípadu, ak konzílium navrhlo pokračovanie resuscitácie aj po určení smrti, ak ide o mŕtvu osobu, ktorej sa má odobrať orgán, tkanivo alebo bunky na účely transplantácie. (7) Lekár alebo konzílium sú povinní ihneď spísať zápisnicu o určení smrti. (8) Po určení smrti lekárom alebo konzíliom možno na mŕtvom tele vykonať len a) pitvu,14) b) zdravotné výkony potrebné na účely odoberania orgánov, tkanív a buniek (§ 37), c) zdravotné výkony vedúce k pôrodu, ak ide o tehotnú ženu.

Vo svetle množstva prípadov prebudenia z tzv. mozgovej smrti je vyhlásenie lekára o „nezvratnom“ vyhasnutí veľmi problematické. Za všetky prípady uvediem na tomto mieste prípad Američanky Julie Tavalaro, ktorú po mŕtvici vyhlásili za mozgovo mŕtvu. Po ôsmych mesiacoch sa z kómy prebrala, no lekári až po šiestich rokoch náhodou zistili, že je v nehybnom tele pri plnom vedomí.

„Členom konzília nesmie byť lekár transplantačnej skupiny, ktorý má vykonať transplantáciu.“

Myslím si, že kde je vôľa, tam sa toto zákonné nariadenie dá elegantne obísť. A v prípade bohatých čakateľov na zničený orgán je vôľa vždy. ďurino, december 2011

Dodatok 16.11.2012

Vzhľadom na niektoré zhrozené reakcie ponúkam úryvok z videa M. T. Kesheho z Nadácie Keshe: cca 17:27

„Je to to stejné, co jsme dělali s medicínskými aplikacemi. V roce 2008, když v nemocnici v Belgii byla dívka v kómatu, když jsme řekli, že ji z kómatu můžeme dostat, když byla tři týdny v Glasgow, její srdce tepalo, ale její mozek nejevil žádné známky aktivity, nazvali mne lékaři šarlatánem. Do sedmi dní byla dívka schopna rozeznat svoji matku, otce, rodinu a podle belgického práva měl být přístroj odpojen nejpozději 6.května 2009, jelikož tělo, bylo mrtvé. Tato dívka byla živá, byla testována vědci z univerzity v Liege, ve spolupráci s vědci z cambridgeské univerzity a s vědci z Izraele. Jako potvrzení, že byla plně při vědomí, rozpoznává celý stav a my o tom máme video, které nám zaslala její matka jako utvrzení, že šlo o správné rozhodnutí nechat toto tělo, tuto lidskou bytost žít a ne ji nechat zabít současným věděním ve světě vědy.“

Celé video si možno pozrieť tu:

Dodatok 12.7.2013

Pacientka sa prebudila na operačnom stole, keď sa jej lekári snažili odobrať orgány. Tiež tam bol nejaký trtko, ktorý ju vyhlásil za mozgovo mŕtvu:

http://orgo-net.blogspot.sk/2013/07/mnohamiliardovy-prumysl-transplantace.html

odtiaľ:

„Žádné darování orgánů. Když opravdu chcete pomoci lidem, naučte je, jak si chránit své orgány, které jim daroval Bůh, syrovými superpotravinami, zdravou výživou, cvičením a zdravým způsobem života.“

Je potrebné poznať priebeh odoberania orgánov, aby ste sa mohli zodpovedne rozhodnúť pre alebo proti darovaniu orgánov.

Odbery orgánov sa uskutočňujú spravidla v noci, potom čo ošetrovatelia respirovaného darcu previezli z JIS na operačný sál.

„Darcu“ treba premiestniť na operačný stôl. To môže vyvolať jeho pohyby a zmiatnuť personál. Okrem toho sa môžu vyskytnúť poruchy krvného obehu „darcu“, ktoré vyvolávajú „potrebu“ potlačiť srdcovú smrť, napr. oživením „mŕtveho“.

Na podlahu sú rozložené plachty, aby operátor nestál v zmesi vody a krvi, ktorá sa počas operácie zbiera na podlahe.

„Darcovi“ zviažu ruky a nohy, aby zabránili pohybom.

Vydezinfikujú ho a zakryjú sterilnými plachtami.

Dostane prípravky na uvoľnenie svalov a často aj narkotizačné prostriedky, ktoré obsahujú prípravky proti bolesti. No mnohí anestéziológovia na základ odporúčania lekárskych organizácií upúšťajú od použitia narkózy a prípravkov proti bolesti. Problém je v tom, že spolková lekárska komora by tým priznala, že záväzným vyhlásením o narkóze by potvrdila, že v prípade „mozgovo mŕtvych“ ide o ešte žijúcich ľudí. A tak radšej riskujú, že ľudia počas odoberania orgánov môžu trpieť bolesti.

V prípade odoberania viacerých orgánov, ktoré môže trvať aj niekoľko hodín, sa na respirovanom pacientovi vystriedajú rozličné transplantačné skupiny s počtom až 20 lekárov.

„Mozgovo mŕtvi“ ostávajú až do privodenia zástavy srdca pripojení na dýchacie prístroje a monitory.

Počas odoberania orgánov musia anestéziológovia udržiavať životne dôležité funkcie darcu, až do odobratia posledného orgánu. Podľa potreby musia podávať lieky, kvapaliny, v zriedkavých prípadoch dokonca aj krv alebo čerstvú plazmu, aby zabezpečili vyvážený metabolický stav.

Pri narezaní tela od krku až po lonovú sponu dochádza k nárastu tlaku krvi, frekvencie srdca a adrenalínu v krvi. Môže nastať aj začervenanie tváre, plošné sčervenania kože a potenie. V prípade „normálnej“ operácie sú tieto príznaky považované za reakciu na bolesť. Nie však v prípade „mozgovo mŕtvych“!

Operačnou pílkou sa cez hrudnú kosť otvorí hrudný kôš a obnaží sa brušná dutina.

Orgány sú uvoľňované za tepúceho srdca a preparované na odber.

Dôležitá je konzervácia orgánov. Na tento účel sú preplachované chladenou kvapalinou (perfúzny roztok s teplotou 4 °C). Lekári na to založia katétre, drobné rúrky a tenké hadičky.

Pri vniknutí studenej kvapaliny do ešte „žijúceho“ tela, ktorá má vyplavovať krv, môže dôjsť k zvýšeniu tlaku krvi a frekvencie tepu srdca alebo aj k zášklbom.

Ošetrovatelia zároveň zdvihnú oba vzniknuté kožné laloky hore, aby operátori mohli do tela rýchlo naliať celé kanvice ľadovej vody na chladenie orgánov a opäť ju odsať.

Počas tejto procedúry treba podľa možnosti odsať aj všetku krv.

Skupiny lekárov postupne odoberú jednotlivé orgány, skontrolujú ich kvalitu na preparačných stoloch a opustia operačku s chladiacimi boxmi, v ktorých sa orgány nachádzajú.

Odobratím orgánov „mozgovo mŕtvy“ zomrel.

Na konci ostáva často iba na ošetrovateľoch, aby telo vypchali a zašili obrovské rany.

Pokojné a chránené zomieranie s prítomnosti rodinných príslušníkov alebo priateľov v prípade odberu orgánov nie je možné. Zomierajúceho sprevádzajú transplantační lekári.

Združenie Deutsche Berufsverband für Pflegekräfte e. V. (DBfK) konštatuje:

„Dôstojnosť človeka a úcta pred smrťou ustupujú pred záujmami transplantačnej medicíny a hospodárskymi záujmami.“

21 komentárov k “Mozgová smrť – nový druh smrti zaživa”

  1. Mrazilo ma z tohto článku. Obyčajní mäsiari, nie lekári zachráncovia. Pritom tým, ktorí tu pomoc potrebujú často možu pomocť len obyčajnou zmenou životosprávy. Lenže na tom by nikto nezarobil a poisťovňa by nič nepreplatila. Sama som ten prípad, že mi zlyhávala pečeň a po 2 mesiacoch zmeny stravy som sa dostala z najhoršieho (aj po 2 rokoch som mala z času na čas zlé stavy) a až po 3 rokoch sa moj stav veľmi slušne stabilizoval. Ale šlo to, len treba chcieť.
    Priznám sa, že na základe toho, čo nám predkladajú média, som si myslela, že akí sú hrdinovia transplantační lekári. Teraz mám pocit, že možno pre transplantáciu zomrie neviiný človek, ktorý ešte mohol žiť, mohol sa zachrániť. Veď ani oni sami nevedia, kedy je stav beznádejný a kedy to je možné zmeniť. To sú osudové veci, na ktoré ani páni doktori nemajú vplyv. Díky za článok, i keď ma z neho mrazilo.

  2. Je to desivé. Už som o týchto faktoch niekoľkokrát počula. Vždy ma z toho zamrazí. Ale aby sme nezavrhovali celú vedu o transplantovaní. Samozrejme nie všetky transplantácie sú z takýchto „mŕtvych“ „darcov“. Napr. obličku Vám môže darovať aj príbuzný. Kostnú dreň tiež. Kožu si môžte darovať aj sami. Vraj teda sa na poškodenú viditeľnú časť tela dá trasplantovať kože zo zadku. Neviem, či je to pravda. Nuž ale takéto trasnplatácie sú asi užitočné, alebo máte niekto výhrady aj proti takýmto transplantáciám? Rada by som poznala na to názor iných ľudí.
    Čo sa však týka transplantácií z akože mŕtvych, desí ma už len tá predstava. Neviem si však predstaviť, čo by som spravila, keby moje dieťa potrebovalo transplantáciu a našiel by sa vhodný „darca“. Odmietla by som? Vyjadrite sa, prosím niekto! Odopreli by ste svojmu dieťaťu transplantáciu, ktorá by mu mohla zachrániť život?

  3. Prepacte mi , ale skuste sa vzdelavat a urobte si medicinu. Toto je riadne idiotsky clanok. Hovori vam niekomu pojem , ako spinalny reflex a podobne ??? Viete ako pracuje nervovy system , skuste tyzden stravit s lekarmi co to robia a potom pochopite .

    1. Smiem vedieť, čo presne je na článku idiotské?

      A, prirodzene, „spinálny reflex a podobne“ vysvetľuje všetky etické problémy, na ktoré tento článok a výpovede rodičov detí poukazuje. Bravo, janka… Sme radi, že si nám to natrela a vysvetlila

      1. Niekedy mám pocit, že keď má človek pred menom MUDr., tak si myslí, že vie a môže všetko. Však Janka.

        Ďakujem ďurino za článok. Kto chcel, ten pochopil.

        Ešte by ma zaujímalo, koľko lekárov čo to robia má podpísaný Nesúhlas s odobratím orgánov. Ja tipujem, že všetci :-).

  4. NESÚHLAS S ODOBRATÍM ORGÁNOV
    ————————————————-
    „… Aj keď zákon špeciálne nenariaďuje informovať blízkych zosnulého o odbere orgánov po jeho smrti, v súčasnosti nemocnice v SR to považujú za samozrejmosť a vyžadujú od rodičov súhlas. V prípade, že si to vyslovene neprajete je vhodné, aby ste ako zákonný zástupca dieťaťa, ešte počas jeho života urobili písomné vyhlásenie, že s týmto zásahom nesúhlasíte.

    Vyhlásenie s osvedčeným podpisom sa zasiela do registra osôb, ktoré vyjadrili počas svojho života nesúhlas s odobratím orgánov, tkanív a buniek po smrti a vedie ho Ministerstvo zdravotníctva SR. “

    —-
    V Slovenskej republike upravuje podmienky darovania a transplantácie orgánov, tkanív a buniek zákon 576/2004 Zb. o zdravotnej starostlivosti a odborné usmernenie MZ SR č. 28610/2006 OZSO o darcovstve, odberoch a transplantáciách.

    Údaje o darcoch, príjemcoch a transplantáciách orgánov sa zhromažďujú v Národnom transplantačnom registri. Patrí pod Ministerstvo zdravotníctva SR a to jeho správou poverilo Slovenské centrum orgánových transplantácií, ktoré je súčasťou Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave. Súčasťou Národného transplantačného registra sú čakacie listiny pacientov na transplantáciu, register darcov (emjee: tu sa mysli register tych, ktory uz organ darovali, napr. oblicku, ktoru je mozne darovat za zivota) a register osôb odmietajúcich darovanie orgánov po smrti.

    Posledne menovaný register nedarcov alebo negatívny register slúži na technické zabezpečenie práva občanov na odmietnutie darovania orgánov po smrti. Prakticky, osoba, ktorá odmieta darovanie orgánov po smrti, vyplní formulár „Odmietnutie darovania orgánov tkanív a buniek po smrti“, svoj podpis nechá overiť notárom a zašle ho na adresu SCOT, SZU, Limbová 12, 833 03 Bratislava. Po zaregistrovaní do databázy dostane potvrdenie o registrácii a registračné číslo v databáze nedarcov. Za deti vyjadruje nesúhlas rodič alebo zákonný zástupca, a nesúhlas sa musí po dovŕšení 18. roku dieťaťa obnoviť s jeho podpisom. Register nedarcov je dostupný 24 hodín denne a každé pracovisko na území SR, ktoré indikuje potenciálneho darcu sa kontaktuje so SCOT, požiada o kontrolu v registri nedarcov a dostane písomné potvrdenie, že osoba nie je prítomná v registri. Len po tejto procedúre sa môže pokračovať v postupoch, ktoré súvisia s odberom. V prípade, že údaje osoby sú zaznamenané v negatívnom registri, celý proces sa zastaví a odber sa nevykoná.

    KTO VEDIE a SPRAVUJE „REGISTER OSôB“ ?
    —————————————————-
    Slovenské centrum orgánových transplantácií (SCOT)
    http://www.ncot.sk/
    —————————————————-
    http://www.szu.sk/index.php?id=100&menu=56&kgid=163&idpart=4&iddp=2

  5. Akurát môj 29 roč. brácha leží v nemocnici..,stanovili mu mozgovú mŕtvicu,no nebudem rozoberať,čo,a ako sme prežívali tie nátlaky od lekárov na transplantáciu..,nakoniec sme nesúhlasili..,ako čítam,dobre sme robili..,síce čakáme/lekárske vyjadrenie/na kvázi dobitie srdiečka..,síce mi dúfame v niečom,čomu sa hovorí zázrak..,nádej umiera posledná..,už čítam všetko možné o tej mozg. mŕtvici..,čo keď veda sa môže mýliť..???No ten článok tej matky 16ročného mladíka ma totálne zdesil a vydýchla som si,že sme tie orgány nedarovali..:(

  6. Som zdeseny z toho, co tu vyprodukoval autor tohto „clanku“ Odkazujem mu: 1. Odber organov sa robi od kriticky choreho, ktory ma mrtvy mozog a teda je mrtvy cely, nie na polovicu ani nijak inak, je skratka mrtvy – inak povedane jeho mozog je nekroticky, odumrel v dosledku NEPRITOMNOSTI krvnej cirkulacie. Nie je ho mozne za ziadnych okolnosti zachranit. Srdce bije samo, dokaze to aj bez mozgu, avsak iba kraktu dobu, hodiny, resp. dni, bezpodmienecne (narozdiel od hlbokej komy) potom aj ono bit prestane. Pacient nedycha (netarajte, nezavadzajete a neklamte ludi, ze „nie je azda dychanie dokaz zivota“ SAMOZREJME ZE JE !! ALE mrtvy clovek (s mrtvym mozgom) NEDYCHA, robia to zanho pristroje. Dalsia vasa loz, je, ze pacientovi stupa tlak a podobne hluposti!!! Pritomnost zvysenej telesnej teploty, reakcia na vonk. podnety zvysenym tepom a tlakom JE PREJAV ZIVOTA a V ZAPISNICI o SMRTI mozgu su tieto reflexy spominane !!!! Precitajte si fakty, predtym ako budete opat zavadzat a klamat. Podmienkou stanovenia smrti mozgu (a teda aj cloveka) je vyhasnutie jeho funckii a teda aj vyssie spominanych reakcii na vonk. vplyvy. Pacientovi so smrtou mozgu niet viac pomoci, nie je to medicinsky mozne, bud dojde k pochovaniu tela s organmi, alebo sa (ETICKY UROBENOU OPERACIOU !!!! / neviem kde ste vzali ze vsetci odidu a ostane iba na oserovateloch vypchat telo !!!!) organy odoberu a zachrania zivoty !!!! Mozno ( i ked vam to neprajem) aj ten VAS. A vedzte, ze su tisice ludi, ktori si ziadnou dietou na tejto planete nevedia zvratit cysticku fibrozu – odkazete chlapcekovi, co ma 14 rokov, nech drzi dietu, alebo nefajci?????!!!!! Ona ma ale geneticku poruchu a bez transplantacie zomrie!!!! Uvedomte sa a NETARAJTE o niecom, o com nemate ANI PARU !!!

    1. Pre ruda:

      Autor článku „Mozgová smrť – nový druh smrti zaživa“ cituje nasledujúce osoby a zdroje:
      – nemecké združenie Kritische Aufklärung über Organspende e. V.,
      – Prof. Franco Rest,
      – Prof. Dr. phil. Dr. rer. nat. Gerhard Roth, Univerzita Brémy, Inštitút pre výskum mozgu
      – združenie Deutscher Berufsverband für Pflegekräfte e. V. (DBfK)
      – Gisela Meyer, matka demontovaného 16-ročného Lorenza
      – slovenský zákon č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov

      Autor v žiadnom prípade nepredkladá informácie priblížené vo svojich článkoch ako dogmy a sväté písmo, na to sú tu denníky typu SME, NOVÝ ČAS, rímskokatolícka cirkev a vláda. Autor ich približuje ako alternatívny pohľad na často zúfalo neobjektívne informácie šírené v médiách. V mnohých prípadoch však autor s týmito informáciami súhlasí, lebo sú logické, majú „hlavu a pätu“.

      Autor s potešením konštatuje, že stále viac a viac informácií v jeho článkoch sa ukazuje ako reálne, alebo prinajmenšom lepšie opisujúce realitu, ako informácie v závislých médiách alebo zainteresovaných združeniach či cechoch.

      Autor má vcelku na háku, ako čitateľ spracuje informácie sprostredkované v jeho článkoch, ako to ovplyvní jeho ďalšie napredovanie a vývoj. Autor nepresviedča, iba poskytuje „iné“ informácie. Je výlučne v kompetencii príjemcu informácie, ako s informáciou naloží, alebo inak povedané, ako informácia naloží s ním. Nuž, slová ako „klamete, nemáte páru, zavádzate, lož…“ svedčia o riadnom duševnom otrase. Autora to síce mrzí, ale zasa nie veľmi.

      Autor si myslí, že nekrotický a mozgovo mŕtvy sú dva rôzne svety.

      Autor si na záver dovoľuje pripomenúť, že náš svet obohacuje už viac človiečikov, ktorých ortodoxná medicína, otvoriac lukratívny trh s orgánmi, vyhlásila na základe vlastných pravidiel za mozgovo mŕtvych. Títo ľudkovia sa po čase prebrali, napriek tvrdeniam lekárov typu „nič necíti“, „zomrel“, „buďte humánni, darujte ho na orgány“. Prežili iba na základe nezlomnej viery svojich rodičov a blízkych, ktorí nedovolili dať ich demontovať (= rozobrať).

      P. S. Autor sa vždy rád dozvie niečo nové: Aký je, prosím, rozdiel medzi vyššie opísaným odberom orgánov mozgovo mŕtveho človiečika a uvádzanou „ETICKY UROBENOU OPERÁCIOU“? Kadidlo? Hudba? Prítomnosť seminaristu?

  7. A odkaz pre pribeh hore: ISlo o nezvladnutu komunikaciu s pribuznymi. Mali byt riadne pouceni o co ide, ze ich milovany syn ich nevnima, jeho mozog zomrel, je koniec. Ruka bola tepla, lebo do nej prudila krv zo srdca, ktore bije samo ! Anestezu nepotreboval, pretoze mrtvy mozog nemoze citit bolest. Oci mal prekryte z etickych dovodov (hoc je mrtvy, lekar ARO nechcel, aby mu otvorene vyschli) Pocas operacie netrpel, nemohol, lebo mrtvi udia uz netrpia. Pochopte, slo o jednoznacne neeticky pristup zdravotnikov, ale to nic nemeni na fakte, ze odbery organov od mrtvych ludi su dobrou vecou, lebo zachranuju zivoty, radsej ich pozit ako nechat zhnit v zemi.

  8. S uzasom zasnem nad vecami, ktore sa v clanku uvadzaju. Pracujem ako sestra na klinike anesteziologie a intenzivnej mediciny a som zhrozena, aki su ludia neiformovani a ako ich taketo zvratene extremy, ktorym vobec nerozumeju, dokazu ovplyvnit. Ano, mozme udrziavat zivot cloveka u ktoreho bola stanovena mozgova smrt… mozu za neho dychat pristroje, ale rucim vam za to, ze srdce bit prestane. Aj napriek nasej snahe… ist proti prirode je zbytocne. Smrt k zivotu zial patri a kto sa s tym zmierit nedokaze, nech si da vyrobit injekciu vecneho zivota a mladosti. Pracujem s detmi!!! Chapete to? S detmi. Ani mne nikto nevysvetlil, ked som ako mlada dvadsiatka nastupila prave na toto oddelenie, kde clovek aj place, aj bojuje, aby chapal, aby zachranil, aby bol zastancom zivota a nie smrti… A napriek tomu ta smrt pride. Velmi dlho mi trvalo, kym som pochopila, preco je mozgova smrt takmer vo vsetkych statoch uznavana ako za koniec zivota cloveka. Nie su to postupy predaja tiel a obchodovania s nimi a podobne nezmysly… pridte sa pozriet, dvere su otvorene… Lenze aby niekto chcel pochopit a prijat, musel by hladat… nielen na zaklade tychto nezmyslov vrhat cierny tien na lekarov. Sme povinni zachranovat ludske zivoty a stanovenie mozgovej smrti nie je rozhodnutim jednej minuty. Takyto clovek sa uz nepreberie. NIKDY! Zomrel jeho mozog, cest ostatnym organom a srdcu, ze su schopne to CHVILU zvladat aj bez neho za pomoci pristrojovych technik a medikamentov. Ale som pohorsena z toho, co tu citam, som pohorsena z rekacie ludi na tieto vymysly. Neurazajte prosim zdravotnikov za to, ze sa smrt mozgu stanovuje a MOZNOST odberu organov pomaha dalsim ludom, ktori to potrebuju. Musim povedat za nase oddelenie – vsetky eticke normy dodrziavame a nesuhlas rodicov respektujeme. Avsak aj bez ich suhlasu zial ich dieta odide. Ci chcete, alebo nie. A nie nasou „zasluhou“ Tak pozor na slova! Toto je dost hlboka a obsiahla tema, ku ktorej sa jej neznalci nemaju radsej vobec vyjadrovat, ako zbytocne zavadzat. Dakujem.

    1. Skúste byť prosím konkrétna. Z ktorej veci v článku s úžasom žasnete? Ste transplantačný lekár a odber orgánov má úplne iný priebeh? Rozhodujete o klinickej smrti? Desí vás slovenská legislatíva? Rozhorčila vás fotografia? Alebo vás rozhorčili skúsenosti Lorenzovej matky? Alebo to, že mozgovo mŕtvy človek vykazuje reakcie?

      Ak vás desia reakcie ľudí, reagujte prosím na ich komentáre, nie na autora článku. Mňa možno rozhorčuje vaša nekonkrétna reakcia a formulácia „zvrátené extrémy, ktorým vôbec nerozumejú“…

  9. Mam byt konkretna? Obrazok? Chytili za rameno „mozgovo mrtveho pacienta“, ktory dvihol ruky a nebodaj zatlieskal? O tej mozgovej smrti ma maju presvedcit tie prelepene oci???? Hovoria vam nieco spinalne reflexy a ako sa tieto reflexy prejavuju?

    Vyberam z clanku „Akurát môj 29 roč. brácha leží v nemocnici..,stanovili mu mozgovú mŕtvicu…“ vo viacerych reakciach si ludia znacne mylia mrtvicu so stanovenou mozgovou smrtou, co su dva rozdielne pojmy. Na to ich preco neupozornite a nereagujete na to?

    „Čo sa však týka transplantácií z akože mŕtvych, desí ma už len tá predstava. Neviem si však predstaviť, čo by som spravila, keby moje dieťa potrebovalo transplantáciu a našiel by sa vhodný “darca”. Odmietla by som? Vyjadrite sa, prosím niekto! Odopreli by ste svojmu dieťaťu transplantáciu, ktorá by mu mohla zachrániť život?“ Myslím, že neodopreli…

    „Mozgovo mŕtvych je potrebné kŕmiť, ošetrovať, sledovať a testovať s ohľadom na budúceho príjemcu. V prípade potreby sú znova oživení.“ Áno, zresuscitujeme ho, on otvori oci, vstane a odide po svojich… Zobudte sa! Bazálna terapia,nasledne koniec. V pripade potreby oziveni zial nie su… keby mohli byt, neriesili by sme tu otazku mozgovej smrti.

    „Myslím si, že kde je vôľa, tam sa toto zákonné nariadenie dá elegantne obísť. A v prípade bohatých čakateľov na zničený orgán je vôľa vždy.“ Pekny extremista, to by sme sa takto vrhali aj na pacientov v coma vigile (apalicky sy). Maju „stastie“, ze spontanne dychaju, inak by okamzite skoncili na operacnom stole, vsak?

    Obyčajní mäsiari, nie lekári zachráncovia. Pritom tým, ktorí tu pomoc potrebujú často možu pomocť len obyčajnou zmenou životosprávy.Sama som ten prípad, že mi zlyhávala pečeň a po 2 mesiacoch zmeny stravy som sa dostala z najhoršieho (aj po 2 rokoch som mala z času na čas zlé stavy) a až po 3 rokoch sa moj stav veľmi slušne stabilizoval. Ale šlo to, len treba chcieť.“ No niektori velmi chcu a chceme aj my a zial…

    odpoved na jednu z vasich otazok: Rozhodujete o klinickej smrti? Klinicka smrt a stanovena mozgova smrt su dva rozlicne pojmy, pane!

    Je tu toho strasne vela, nemam energiu sa tu hadat a pinkat so slovickami. Chodte radsej studovat rastlinky.

    1. Milá pani magistra, brešete na nesprávny strom. Skúste si prosím prečítať článok (nie komentáre, článok!), trebárs aj dva-tri razy. Neútočím na transplantačných lekárov. Robia si svoju prácu zjavne dobre. A ak sa niekto rozhodne darovať svojmu blízkemu svoj orgán, nech tak s ich pomocou urobí. Super, ja to len schvaľujem.

      Keď sa pozriete na legislatívu štátov EÚ, pred harmonizáciou právnych predpisov bola definícia mozgovej smrti odlišná. Niekde mali prísnejšie kritériá, niekde nie. Dôsledok toho vám možno uniká: Podľa jedných pravidiel by človek v jednom štáte už bol mŕtvy, a vybrali by mu v prípade potreby orgány, ten istý človek by v inom štáte právne platil za živého. Nestačí?

      Nuž, zjavne ste nepochopila posolstvo tohto článku. Ide o to, že mnohí podľa ortodoxnej medicíny „mozgovo mŕtvi“ pacienti nie sú ešte mŕtvi. Ani právne, ani fyziologicky. Svedčia o tom jednak prípady návratu vedomia pacientov, ktorých vyhlásili za mozgovo mŕtvych, a tiež množstvo prípadov svedčiacich o tom, že „mozgovo mŕtvy“ človek neskutočne trpel počas odberu orgánov. Tie prípady sú overiteľné, je ich množstvo a nemôžeme sa tváriť že neexistujú. Vyplýva to koniec koncov aj zo samotného článku, ktorý vás tak vytočil.

      V Lancete, ak vám to niečo hovorí, je dlhodobá štúdia seriózneho lekára, ktorý potvrdil, že vedomie smrťou nezaniká, dokonca istým spôsobom vníma, čo sa deje s jeho telom.

      Vedci zdokonalili imunopresíva – teda látky na potlačenie imunitnej reakcie na cudzí predmet (orgán) v tele. Už len biznis s týmito látkami má miliardové obraty. Technika transplantácie bola medzičasom privedená takmer do dokonalosti. Už len mať dostatok orgánov. Lenže darcov medzi príbuznými a obetí nešťastí je oveľa menej, aký je dopyt. Preto sa zaviedol (právny) pojem mozgovej smrti, aby vhodného zomierajúceho človeka, mohli obrať o orgány. Nie je to nič iné, ako zlodejina. Ktorá na jednej strane môže jednému predĺžiť život, no druhému ho skráti, pripraví mu bolesti, a oberie o právo na dôstojnú smrť.

      O tom je ten článok.

      P.S. V mojom predchádzajúcom komentári som samozrejme myslel nie klinickú smrť, ale mozgovú. Ďakujem za upozornenie. A ešte jedna vec. Ak máte taký problém rozoznať, kde končí článok a kde začínajú komentáre, nuž, ak naozaj pracujete s deťmi, svoje by som vám nezveril.

  10. ak spravne chapem, je to clanok prelozeny z nemciny, teda pochadza z nemecka a tym padom sa dotyka hlavne nemeckej mediciny.
    Dovolim si povedat, ze to neznamena, ze na slovensku sa tym padom postupuje rovnako. Pracovala som na ARO niekolko rokov, dokonca som pripravovala pacientov na darovanie organov.
    V clanku je to popisovane ako cista masiarina, ziaden cit a zodpovednost a absencia akejkolvek moralky a etiky, empatie u zdravotneho personalu. je mi z toho velmi smutno, lebo takyto zaujaty clanok narobi vela skody medzi laikmi, ktorych dokladne vystrasi a odpudi od myslienky na darcovstvo organov.
    Z vlastnej praxe viem, ako detailne sa dodrziavali vsetky zakony a odporucania pri urcovani smrti tychto pacientov, a dokonca sa slo nad ramec povinnosti, len aby sme si vsetci boli na 100% isti, ze sa nemylime. k tymto ludom sa do konca pristupovala s maximalnym citom a samozrejme so snahou o ludsku dostojnost.
    myslite si, ze lekar bezcitne podpise „rozsudok smrti“ nad mladou matkou niekolkomesacneho dietata, ktora po autonehode utrpela vazne zranenia, a jej mozog je uplne nefunkcny? myslite, ze nestoji nad jej postelou a neprebera kazdu moznost, aby si bol do smrti isty, ze sa uz nedalo nic urobit, a ze mu je jedno, ked mam jej rodine oznamit beznadejnu situaciu? Videla som to, a videla som 4 lekarov, tvrdych chlapov zvyknutych na tazke pripady, a predsa som im videla slzy v ociach ked nakoniec podpisovali smrt…Oni videli matku, manzelku …cloveka na tej posteli, nie len darcu organov.
    nebudem tu popisovat cely postup urcovania mozgovej smrti a nasledneho odobratia organov, poviem len tolko, ze by som ani chvilu nevahala keby slo o mna, alebo o niekoho z mojich blizkych. a nehovorim do vetra, popdobnu situaciu som uz zazila, takze viem o com hovorim. Nie som degenerovany bezcitny zdravotnik, som clovek ktory sa snazi o maximalnu odbornost v tom co robim, a svoje povolanie beriem ako zivotne poslanie, a taktiez milujem svoju rodinu.
    je mi luto, ze takymito clankami sa strasia ludia, namiesto toho aby sa niekto seriozne zaujimal o transplantacnu medicinu na slovenku, a na realitu u nas. ja by som urcite privitala akekolvek sprisnejnie pravidiel, kvoli absolutnej istote vsetkych ludi vratane lekarov.

  11. Dakujem Veronike za reakciu, ktora myslim, hovori za vsetko. A Durimu naozaj neprajem aby jeho deti skoncili pod mojimi rukami. Nie preto, ze by som mala problem veci chapat, dokonca ich chapem az prilis citlivo, ani preto, ze by som sa o ne postarala neprofesionalne, chladne, ci podla odlisnych predstav dotycneho… Myslim, ze na zaklade tohto clanku nema pravo odsudzovat kvalitu mojej prace, postoj, citlivost a vztah k detom. Myslim si, ze sa staram najlepsie ako som schopna, ako viem a vobec sa tu nemusim obhajovat, dokonca ani vyuzivat titul pred menom. Chyba tu len pravda, objasnenie, vnesenie citlivosti do danej temy tak, aby ludi nepohorsila, neobratila proti, neurazila zdravotnikov, iba ukazala novy nazor. A tento clanok rozhodne tieto kriteria nielen podla mojho nazoru nesplna. Takze prajem vsetkym, ktori sem nahodou zabludia s cielom hladat pravdive informacie o transplantaciach a mozgovej smrti, aby hladali radsej niekde inde a neodsudzovali to, co nemaju pravo odcudzovat iba preto, ze je to prva a v mnohych pripadoch aj posledna stranka, ktoru navstivili, ze tomu nerozumeju, alebo rozumeju zle na zaklade podobne zameranych stranok, ak je tato. Pekne dni vsetkym 🙂

  12. Pravdivý pohľad na transplantáciu
    ————————————————-

    Čo je transplantácia? Aké sú jej duchovné dôsledky? Zaoberám sa touto problematikou dlhší čas a počul som dosť kontroverzných názorov.

    Transplantácia je prenos tkaniva či orgánu v rámci organizmu alebo medzi organizmami. Problematika transplantácie je veľmi široká, vážna a citlivá, a preto ju nemožno zjednodušovať. Predsa je však je možné uviesť nasledovné.

    Orgán možno odobrať len z takého tela, v ktorom ešte nedošlo po konštatovaní smrti k celkovému zrazeniu krvi v orgánoch (teda od ktorého sa duša nestihla vzdialiť a na ktoré je ešte napojená).

    Zamyslime sa nad duchovnými dôsledkami, ktoré to často vyvoláva. Duša darcu sa náhle cíti byť pri odoberaní orgánu z tela (ktoré je vždy necitlivé, pretože musí byť rýchle) hrubo znásilňovaná a okrádaná a nemôže to vyjadriť. Prežíva veľmi silný odpor voči zaobchádzaniu so svojim telom a nemôže tomu zabrániť. Podstatou tohto odporu je najmä fakt, že jej existenciu nikto nezohľadňuje a pozornosť pozostalých je zameriavaná len na samotné telo. Takáto duša sa cíti ako zásobáreň orgánov a to ju nesmierne potupuje. V nejednom prípade dokonca ešte cíti telesnú bolesť. V zúfalom stave sa chce brániť, chce zakričať a zakázať takémuto zaobchádzaniu. Žiaľ, nedokáže uspieť, pretože medzi ňou a lekárskym týmom stojí hranica nevedomosti o duchovných následkoch transplantácie a duševnej existencii človeka po smrti ako takej. Aj duša tzv. dobrovoľného darcu je vždy bolestne zronená, trpko sklamaná.

    K takýmto situáciám najčastejšie dochádza po haváriách či po iných úraz, kedy človeku zlyhá funkcia tela (najčastejšie pri poraneniach mozgu), no orgán, vhodný na transplantáciu, je funkčný.

    Viac tu: http://www.zdraviepreteba.sk/news/pravdivy-pohlad-na-transplantaciu/
    Vytvorte si vlastné stránky zadarmo: *****************

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *